Béatrice Coron: Príbehy vystrihnuté z papiera

Umelkyňa Béatrice Coron vytvára prostredníctvom nožničiek a papiera spletité svety, mestá a krajiny, nebá a peklá. Kráčajúc po pódiu v nádhernom plášti vyrobenom z Tyveku opisuje svoj kreatívny proces a spôsob, akým sa jej príbehy spod nožničiek a orezávačov objavujú.

(Potlesk)

(Potlesk)

Som strihačka papiera.

(Smiech)

Strihám príbehy.

Proces mojej tvorby je priamočiary.

Zoberiem si kus papiera,

predstavím si svoj príbeh,

občas ho i načrtnem, občas nie.

A keďže môj obraz

je už v papieri,

musím len odstrániť to,

čo do príbehu nepatrí.

Nedostala som sa k strihaniu papiera

priamou cestou.

V skutočnosti

to vidím skôr na špirálu.

Nenarodila som sa

s nožnicami v rukách.

A nepamätám si, že by som si ako dieťa vystrihovala.

Ako tínedžer,

som si čmárala, kreslila

a chcela som byť umelkyňou.

Bola som však aj rebel.

Všetko som to nechala

a vydala sa na dlhú púť čudných povolaní.

Bola som napríklad

pastierkou,

vodičkou kamióna,

robotníčkou v továrni,

upratovačkou.

Rok som pracovala v turizme

v Mexiku,

a rok v Egypte.

Na dva roky som sa presťahovala

do Taiwanu.

Potom som sa usadila v New Yorku,

kde som sa stala turistickou sprievodkyňou.

Stále som pracovala ako vedúca zájazdov,

cestovala som sem a tam

po Číne, Tibete a strednej Ázii.

Samozrejme, toto všetko zabralo čas a mala som už takmer 40 rokov,

keď som sa rozhodla, že je čas

začať ako umelkyňa.

(Potlesk)

Vybrala som si strihanie papiera,

pretože papier je lacný,

je ľahký,

a dá sa využiť

mnohými pôsobmi.

Vybrala som si jazyk siluet,

pretože je graficky veľmi efektívny.

A umožňuje zobraziť podstatu vecí.

Slovo "silueta"

pochádza od ministra financií,

Etienne de Silhouette.

Zrazil toľko rozpočtov,

až si ľudia začali hovoriť, že si už nemôžu dovoliť

žiadne maľby,

a teda potrebovali mať svoj portrét

"a la silhouette."

(Smiech)

Vytvorila som teda sériu obrázkov a výrezov

a zhromaždila ich v portfóliách.

Ľudia mi hovorili --

ako týchto 36 pohľadov na Empire State building --

hovorili mi, "Veď ty vyrábaš umelecké knihy."

Umelecké knihy majú teda mnoho definícií.

Prichádzajú v rozličných tvaroch.

Ale podľa mňa

sú to fascinujúce objekty,

ktoré vizuálne rozprávajú príbeh.

Môžu mať slová

alebo byť bez nich.

Mám vášeň

pre obrazy a slová.

Milujem slovné hračky

a spojenie s podvedomím.

Milujem zvláštnosti jazykov.

Učila som sa jazyky všade, kde som bývala,

ale nikdy som ich dokonalo neozvládla.

Vždy teda hľadám

internacionalizmy

alebo zhodné slová v rozličných jazykoch.

Ako ste si možno všimli, mojím materinským jazykom je francúzština.

A mojím každodenným jazykom je angličtina.

Vytvorila som teda sériu prác,

v ktorých boli identické slová

francúzštiny a angličtiny.

Jedna z týchto prác

sa volá "Pravopisný pavúk".

Tento Pravopisný pavúk

je bratrancom Pravopisnej včely ("Spelling bee" = súťaž v hláskovaní slov).

(Smiech)

Ale je viac napojený na Web.

(Smiech)

Spomínaný pavúk

spriada bilingválnu abecedu.

Môžete to prečítať ako "architektonicky aktívny"

alebo "aktívna architektúra".

Pavúk prechádza celou abecedou

s identickými prídavnými a podstatnými menami.

Ak teda nepoznáte jeden z týchto jazykov,

okamžite sa učíte.

Jednou zo starovekých foriem knihy

sú zvitky

Zvitky sú veľmi výhodné,

pretože umožňujú vytvoriť veľký obraz

na veľmi malom stole.

Neočakávaným výsledkom je,

že vidíte iba časť vášho obrazu,

čo dáva architektúre voľný štýl.

Vytváram rôzne okná.

Umožňujú dívať sa pod povrch.

Pozrieť sa

na rozličné svety.

Častokrát som bola len pozorovateľ "zvonka".

Chcela som preto vedieť, ako veci fungujú

a čo sa deje.

Každé okno

je teda obrazom

a svetom,

ktorý často navštevujem.

A navštevujem ho znovu a znovu

mysliac na obraz

alebo na klišé o tom, čo chceme robiť,

a aké sú slová, hovorové výrazy,

ktoré s tým súvisia.

Celé je to "čo ak."

Čo ak by sme teda žili v balónových domoch?

Svet by bol veľmi povznášajúci.

A na planéte by sme zanechali len veľmi málo stôp.

Bolo by to také ľahké.

Niekedy sa na veci pozerám z vnútra,

ako EgoCentriCity

a jeho vnútorné kruhy.

Niekedy je to skôr globálny náhľad,

aby sme videli naše spoločné korene

a spôsob, ako ich využiť na chytanie snov.

Dajú sa však použiť

aj ako záchranná sieť.

Moje inšpirácie

sú veľmi rôznorodé.

Ovplyvňuje ma všetko, čo čítam,

všetko, čo vidím.

Mám príbehy, ktoré sú humorné,

ako "Mŕtve údery."

(Smiech)

Iné sú zase historické.

Toto je "Mesto sladkostí".

Ide o cukrom neobalenú

históriu cukru.

Vyvíja sa od obchodu s otrokmi

až po nadmernú spotrebu cukru

s pár sladkými momentami v medzičase.

Niekedy len emotívne odpovedám na správy

ako napríklad na zemetrasenie na Haiti v roku 2010.

Inokedy to ani nie sú moje príbehy.

Ľudia mi rozprávajú o svojich životoch,

spomienkach, túžbach,

a ja vytváram krajiny myšlienok.

Usmerňujem ich dejiny,

aby tak mali miesto, kam sa vrátiť

a pozrieť sa na svoj život a jaho možnosti.

Volám ich "Freudovské mestá".

Nemôžem sa prihovárať za všetky moje obrazy,

preto len preletím cez pár svojich svetov

prostredníctvom názvu.

"ModiCity" (=mesto malosti, podlosti)

"Elektromesto."

"MAD vyrástlo na Kolumbovom námestí" (=Museum of Arts and Design)

"Skalné mesto."

"Pavučina času."

"Mesto chaosu."

"Denné bitky."

"Mesto blaženosti."

"Plávajúce ostrovy."

V istom momente

som musela spraviť "Celých deväť yardov."

Čo je vlastne deväť yardov dlhý vystrihnutý obraz.

(Smiech)

V živote a v strihaní papiera

je všetko prepojené.

Jeden príbeh vedie k ďalšiemu.

Taktiež som sa zaujímala

o fyzickosť tohto formátu,

pretože aby ste ho videli, musíte sa prejsť.

Paralelou k môjmu vystrihovaniu

je môj beh.

Začala som s malými obrázkami

a s pár míľami.

Väčšie obrázky - začala som behávať maratóny.

Potom som začala behávať 50 km, neskôr 60 km.

Potom som už behávala 50 míľ -- ultramaratóny.

Stále mám pocit, že bežím,

chce to len tréning,

aby sa človek stal strihačom papiera na dlhé trate.

(Smiech)

Beh mi dodáva veľa energie.

Toto je trojtýźdňový maratón v strihaní papiera

v Museum of Arts and Design

v New Yorku.

Výsledkom je dielo "Peklá a nebá".

Dva panely vysoké 4 metre.

V múzeu boli vystavené na dvoch podlažiach,

ale v skutočnosti ide o súvislý obraz.

Volám ho "Peklá a nebá",

pretože sú na ňom zobrazené každodenné peklá a nebá.

Niet medzi nimi hranice.

Niektorí ľudia sa narodia do pekla

a napriek všetkému sa ocitnú v nebi.

Iní zase vykonajú opačnú cestu.

To je hranica.

V pekle sú manufaktúry.

V nebi ľudia prenajímajúci si svoje krídla.

Potom sú tu rôzne individuálne príbehy,

v ktorých vás pri rovnakom konaní

posunie výsledok buď do pekla, alebo do neba.

Takže celok "Peklá a nebá"

je o slobodnej vôli

A o rozhodovaní sa.

Pri strihaní papiera

je kreslenie samostatnou štruktúrou.

Môžete ho sňať zo steny.

Tu je inštalácia umeleckej knihy

s názvom "Projekt Identita".

Nejde o autobiografické identity.

Sú to skôr naše sociálne identity.

Môžete len tak prejsť za ne

a vyskúšať si ich.

Sú ako rôzne vrstvy

toho, z čoho sme stvorení

a čo vo svete prezentujeme

ako identitu.

Tu je ďalší projekt umeleckej knihy.

V skutočnosti sú v tom obraze obrazy dva.

Jeden, ktorý mám oblečený

a druhý, ktorý je na výstave

v Centre knižného umenia v New Yorku.

Prečo ho nazývam knihou?

Volá sa "Výpoveď módy"

a zobrazuje citáty o móde,

takže sa dajú prečítať

a tiež preto,

lebo definícia umeleckej knihy

je veľmi veľkorysá.

Umelecké knihy teda môžete sňať zo steny.

Môžete ich vziať na prechádzku.

Môžete ich tiež vystavovať ako verejné umenie.

Toto je v Scottsdale v Arizone

a má to názov "Premenlivé spomienky."

Ide o miestne spomienky,

ktoré sa náhodne pohybujú vo vetre.

Milujem verejné umenie.

Zúčastňovala som sa súťaží

po dlhú dobu.

Po ôsmich rokoch odmietania

som bola nadšená, keď som dostala svoju prvú objednávku

z umeleckého projektu Percent for Art v New Yorku.

Bolo to pre spojenú stanicu

záchranárov a požiarnikov.

Vytvorila som umeleckú knihu,

ktorá je v nehrdzavejúcej oceli

namiesto papiera.

Nazvala som to "Práca v rovnakom smere."

Na obe strany som však pridala veterného kohúta,

aby som ukázala, že pokryjú všetky smery.

Pôsobiac vo verejnom umení

som tiež mohla vyrábať brúsené sklo.

Toto je vitráž v Bronxe.

Vždy, keď vytváram niečo podobné,

chcem niečo, čo by skutočne súviselo

s miestom, kde by to bolo vystavené.

V metre v New Yorku

som si všimla spojitosť

medzi jazdením v metre

a čítaním.

Ide o cestovanie v čase, cestovanie načas.

Celá literatúra Bronxu

je o spisovateľoch Bronxu

a ich príbehoch.

Ďalší sklený projekt

je vo verejnej knižnici

v San Jose, v Kalifornii.

Vytvorila som zeleninový uhoľ pohľadu

na vývoj San Jose.

Začala som v strede

žaluďom

ako symbolom pre ohlonskú indiánsku civilizáciu.

Potom ovocie z Európy

ako symbol ľudí pracujúcich na ranči.

A potom ovocie sveta ako symbol pre dnešné Sillicon Valley.

A stále rastie.

Ku technike: je to rezané,

pieskované, leptané

a potlačené sklo vložené do tvrdeného skla.

V exteriéri knižnice

som chcela vytvoriť miesto na kultiváciu mysle.

Vzala som materiály knižnice,

ktoré mali v názve ovocie

a využila som ich na vytvorenie ovocného sadu

s týmto ovocím poznania.

Zasadila som tiež "bibliostrom".

Je to strom,

v ktorého kmeni máte korene jazykov.

Celý je o medzinárodných systémoch písania.

Na konároch

rastie knižničný materiál.

Rovnako tak môžete dosiahnuť funkciu aj formu

prostredníctvom verejného umenia.

V Aurore, v Colorade, je lavička.

Má však jeden bonus.

Ak na nej totižto budete sedieť v lete v šortkách dosť dlho,

odídete

s dočasným odtlačkom

časti príbehu na vašich stehnách.

(Smiech)

Ďalšie funkčné dielo

je na južnej strane Chicaga

na stanici metra.

Má názov "Semienka budúcnosti sadíme dnes."

Je to príbeh o premene

a prepojeniach.

Slúži ako clona

na ochranu trate a cestujúcich

a tiež zabraňuje tomu, aby na trať niečo spadlo.

Mať možnosť premeniť ploty

a okenné mreže na kvety,

je fantastické.

Tu som pracovala posledné tri roky

s developerom z južného Bronxu

s cieľom vniesť umenie do života,

do nízkorozpočtových budov

a cenovo dostupného bývania.

Každá budova má svoju vlastnú osobnosť.

Niekedy ide o dedičstvo oblasti,

ako v Morrisianii (južný Bronx), kde šlo o históriu jazzu.

Pri iných projektoch, napríklad v Paríži,

to bolo o názve ulice.

Volá sa Rue des Prairies -- Ulica prérií.

A tak som prinavrátila králika,

vážku,

aby v ulici zostali.

V roku 2009

ma požiadali, aby som vytvorila plagát,

ktorý by bol umiestnený vo vagónoch metra v New Yorku

po dobu jedného roka.

Šlo o veľmi "uväznené" publikum.

Chcela som im ponúknuť únik.

Vytvorila som "Všade po meste."

Je to vystrihnuté z papiera,

farbu som na počítači pridala neskôr.

Dá sa to teda považovať za technologicky vyrobené.

Popri tom všetkom

zvyknem vystrihovať z papiera

pridávajúc aj iné techniky.

Ale výsledkom sú vždy príbehy.

Príbehy majú veľa možností.

Majú veľa scenárov.

Ja tie príbehy nepoznám.

Zachytávam obrázky z predstavivosti celého sveta,

z klišé, z vecí, o ktorých premýšľame,

z dejín.

Každý je rozprávačom,

pretože každý má svoj príbeh.

Dôležitejšie však je,

že každý musí príbeh vytvoriť,

aby dal svetu zmysel.

Vo všetkých týchto vesmíroch

je predstavivosť akoby prostriedkom

umožňujúcim transport,

kde je cieľovou destináciou naša myseľ

a spôsob, akým sa vieme znovu spojiť

s tým základným a magickým.

O tom je strihanie príbehov.

(Potlesk)