Ako porážka priniesla Jill B. Taylorovej osvietenie

Jill Bolte Taylorovej sa naskytla možnosť skúmať mozog spôsobom, aký by si určite nikto z vedcov neželal: po silnej mŕtvici bola svedkom toho, ako jej postupne odchádzajú jednotlivé funkcie mozgu - pohyb, reč, vedomie - jedna po druhej. Je to strhujúci príbeh.

Vyrástla som s cieľom študovať mozog,

po tom, ako mojmu bratovi diagnostikovali mozgovú poruchu:

schizofréniu. Ako sestra

a neskôr aj ako vedkyňa, som chcela pochopiť, prečo

ja som si vedomá svojich snov, ich prepojenia

s realitou, a tiež viem, ako ich uskutočniť.

Čím je to, že mozog môjho brata

so schizofréniou nedokáže zladiť

sny s bežnou skutočnosťou okolo nás, a

namiesto toho ich zmení na klam?

Tak som zasvätila moju kariéru výskumu

ťažkých mentálnych chorôb. Presťahovala som sa z domova

v Indiane do Bostonu, kde som začala pracovať

v laboratóriu Dr. Francine Benes na Harvardskom

Oddelení Psychiatrie. V laboratóriu sme sa zaoberali otázkami ako

V čom sú biologické rozdiely medzi mozgami jednotlivcov

ktorí budú diagnostikovaní ako normálni,

v porovnaní s mozgami jednotlivcov diagnostikovaných so

schizofréniou, schizoafektívnou alebo s bipolárnou poruchou?

V podstate sme sledovali mikroobvody v

mozgu: aké bunky komunikujú s

akými bunkami, akými chemikáliami, a

akými množstvami týchto chemikálií?

Môj život mi v vtedy pripadal veľmi zmysluplný, práve pretože

cez deň som robila tento druh výskumu.

A potom po večeroch a cez víkendy som

cestovala ako zástupca NAMI, Národnej Asociácie pre Mentálne Choroby.

Ale v ráno 10. decembra 1996 som sa zobudila

so zistením, že mám poruchu mozgu ja sama.

Praskla mi krvná cievka v ľavej časti mozgu.

A v priebehu štyroch hodín

som bola svedkom toho, ako môj mozog úplne stratil schopnosť

spracovávať informácie. V to ráno s krvácaním do mozgu

som nemohla chodiť, hovoriť, čítať, písať alebo si spomenúť na hocičo z môjho života.

Stala som sa v podstate bábätkom v tele ženy.

Ak ste už niekedy videli ľudský mozog,

viete, že jeho dve hemisféry sú od seba celkom oddelené.

Priniesla som Vám skutočný ľudský mozog.

Tak toto je skutočný ľudský mozog.

Toto je predná časť mozgu,

zadná časť mozgu s miechou vysiacou nadol,

a takto je uložený v mojej hlave.

Keď sa pozriete na mozog, je zrejmé,

že jeho dve hemisféry sú od seba celkom oddelené.

Pre tých, ktorí rozumejú počítačom,

naša pravá hemisféra pracuje ako paralelný procesor,

kým naša ľavá hemisféra pracuje ako sériový procesor.

Obe hemisféry navzájom komunikujú

cez svorové teleso (lat. corpus callosum),

ktoré pozostáva z približne 300 miliónov axonálnych vlákien.

Mimo toto spojenie

sú obe hemisféry od seba celkom oddelené.

Pretože spracovávajú informácie rôzne,

každá z našich hemisfér myslí na iné veci,

zaujíma sa o iné veci, a odvážim sa povedať,

má celkom inú osobnosť.

S dovolením. Ďakujem. Bolo mi potešením. (Asistent: To bolo.)

Naša pravá hemisféra ja celá o tomto momente v prítomnosti.

Je celá o "hneď tu, hneď teraz".

Naša pravá hemisféra myslí v obrazoch

a učí sa kinesteticky pohybmi nášho tela.

Informácia vo forme energie prúdi naraz

celým našim senzorickým systémom

a potom exploduje do ohromnej koláže

toho, ako tento moment v súčasnosti vyzerá,

ako tento moment v súčasnosti vonia a chutí,

ako ho cítime a ako znie.

Som energetická bytosť spojená s energiou okolo mňa

vedomím mojej pravej hemisféry.

Sme energetické bytosti prepojené navzájom

cez vedomie našej pravej hemisféry do jednej ľudskej rodiny.

A presne tu,

a teraz, sme bratia a sestri na tejto planéte,

s cieľom zmeniť svet k lepšiemu.

V tomto momente sme dokonalí, celí a nádherní.

Moja ľavá hemisféra - naša ľavá hemisféra - je úplne iným miestom.

Naša ľavá hemisféra myslí lineárne a metodicky.

Naša ľavá hemisféra

je celá o minulosti, a celá o budúcnosti.

Naša ľavá hemisféra je predurčená vziať

ohromnú koláž okamihov v prítomnosti a začať

vyberať detaily, detaily a ďaľšie detaily o týchto detailoch.

Potom triedi a

usporiada všetky tieto informácie, pospája ich

s tým, čo sme sa naučili v minulosti a

premietne do budúcnosti všetky možnosti, ktoré máme.

Naša ľavá hemisféra myslí jazykom.

Je nekonečným vravom, ktorý spája mňa a môj

vnútorný svet s vonkajším svetom.

Je to ten tichý hlas, čo mi hovorí, "Hej, nezabudni

cestou domov kúpiť banány.

Budeš ich ráno potrebovať".

Je to kalkulujúca inteligencia, ktorá mi pripomína

oprať veci. A navyše,

je to ten tichý hlas, čo mi hovorí,

"Ja som. Ja som." A akonáhle moja ľavá hemisféra povie "Ja som,"

Oddelím sa od sveta.

Stanem sa nezavislým jednotlivcom, oddeleným od prúdu energie

okolo mňa a oddeleným od Vás.

Presne túto časť mozgu som stratila

v ráno mŕtvice.

V to ráno som sa zobudila

na búšivú bolesť za ľavým okom. Bol to druh bolesti -

zožieravá bolesť - akú máte, keď

zahryznete do zmrzliny. Zovrela ma -

a povolila. A zovrela -

a potom povolila. Bolo pre mňa veľmi nezvyklé

mať akékoľvek bolesti,

tak som si pomyslela, OK, začnem moju dennodennú rutinu.

Vstala som a vyskočila na kardio tréner,

ktorý je dobrý na precvičenie celého tela.

A pretláčam o dušu na prístroji a zisťujem,

že moje ruky vyzerajú ako primitívne drápy zvierajúce

tyč. Napadlo ma, že "To je veľmi zvláštne."

A pozrela som sa dole na svoje telo a pomyslela si, "Hmm,

vyzerám ako smiešne čudo." Bolo to akokeby

sa moje vedomie posunulo preč od môjho normálneho

vnímania reality, odo mňa ako osoby

na prístroji, ktorá to prežíva, do akéhosi ezoterického priestoru,

kde pozorujem, čo prežívam.

Bolo to celé veľmi zvláštne a bolesti hlavy

sa stále zhoršovali. Tak som zliezla z prístroja,

a kráčala po podlahe obývačky a

uvedomovala si, že všetko v mojom tele

sa spomalilo. Každý môj krok bol veľmi strnulý a

a opatrný. Plynulosť priestoru sa stratila,

a môj rozmer vnímania sa obmedzil,

sústredila som sa len na vnútorné systémy.

Stála som v kúpelni pripravená

vliezť do sprchy, a doslova som počula

dialóg v mojom tele. Počula som slabý hlas

ako hovorí: "OK, Vy svaly sa musíte stiahnuť.

Vy svaly sa musíte uvoľniť."

A potom som stratila rovnováhu a oprela sa o stenu.

Pozrela som sa dole na ruku a uvedomila si,

že už nedokážem rozoznať hranice môjho tela.

Neviem vymedziť, kde začínam a kde končím,

pretože atómy a molekuly mojej ruky

sa zmiešali s atómami a molekulami steny.

Jediné, čo som vedela odlíšiť, bola energia - energia.

Pýtala som sa, "Čo sa so mnou stalo?"

"Čo sa deje?" A v tom momente vrav môjho mozgu -

vrav ľavej hemisfére - celkom ustal.

Presne ako keby niekto vzal diaľkové ovládanie

a stlačil gombík na stlmenie zvuku. Úplné ticho.

Najpr som bola v šoku

z pocitu celkom utlmenej mysle. No potom ma okamžite

uchvátila nádhera energie okolo mňa.

Pretože som už nebola schopná identifikovať

hranice môjho tela, cítila som sa ohromne a velikánsky.

Cítila som sa zjednotená so všetkou energiou navôkoľ

a bolo to nádherné.

Potom sa zrazu moja ľavá hemisféra prebrala k životu

a hovorí mi, "Máme problém!

Máme problém! Potrebujeme pomoc."

A ja na to. "Aha, mám problém.

Mám problém." To je, "OK, OK, mám problém."

Potom som ale okamžite ulietla späť

do vedomia - ktoré láskyplne

nazývam krajina La La.

Bolo tam ale nádherne. Predstavte si

aké by bolo úplné odpojenie od vravu Vášho

mozgu, ktorý Vás spája s vonkajším svetom.

A tak som tu v tomto priestore a moja práca - a

stres spojený s prácou - sú preč.

A vo svojom tele som sa cítila ľahšia. Predstavte si:

všetky vzťahy vonkajšieho sveta a hociaké

faktory stresu spojené s nimi - sú fuč.

Cítila som pocit pokoja a mieru.

Predstavte si aké by to bolo stratíť 37 rokov emočnej záťaže!

(Smiech) Oh! Cítila som sa euforicky.

Eufória. Bolo to nádherné.

Potom sa moja ľavá hemisféra zrazu prebudí v životu a hovorí,

"Oj! Musíš dávať pozor.

Musíme zavolať pomoc." A ja na to "Musím zavolať pomoc.

Musím sa sústrediť"

Vyjdem teda zo sprchy a mechanicky

sa oblečiem a behám po byte,

a myslím si, "Musím ísť do práce, musím ísť do práce.

Môžem šoférovať? Môžem šoférovať?"

A v tom momente ostala moja pravá ruka úplne

paralizovaná. Uvedomila som si

"Panebože! Mám mŕtvicu! Mám mŕtvicu!"

A ďaľšia vec, čo mi môj mozog povedal, bola "Ó!

Toto je totálne skvelé. (Smiech) "Toto je skvelé!

Koľko vedcov skúmajúcich mozog má možnosť

študovať svoj vlastný mozog zvnútra?"

(Smiech)

A potom ma napadlo: "Ale ja som veľmi zaneprázdnená žena!"

(Smiech) "Nemám čas na mŕtvicu!"

Potom "OK, keď nemôžem zabrániť mŕtvici,

tak si to aspoň vyskúšam na týždeň alebo dva, a

potom sa vrátim späť k svojej rutine. OK.

Takže zavolám pomoc. Zavolám do práce."

Nemohla som si spomenúť na číslo do práce,

no spomenula som si, že v pracovni mám vizitky

s mojim číslom. Idem teda do pracovne,

vytiahnem 7,5 cm štós vizitiek.

Hľadím na vizitku na vrchu, no aj keď

mala som jasne pred očami ako moja vizitka vyzerala,

nebola som schopná povedať, či

to bola ona, lebo jediné, čo som videla, boli pixely.

Pixely jednotlivých slov sa pomiešali

s pixelmi pozadia a s pixelmi symbolov

a ja som ich jednoducho nevedela odlíšiť.

A tak som čakala na to, čo nazývam vlnou jasnosti.

V takom momente som bola schopná sa

vrátiť do normálnej reality a rozoznať,

že to nie je ta správna ... to nie je tá správna... to nie je tá správna.

Trvalo mi 45 minút prejsť 2,5 centimetrami

kariet v tom štóse.

Medzičasom, počas 45 minút, krvácanie

pokračovalo v mojej ľavej hemisfére.

Nerozumela som číslam, nerozumela som telefónu,

ale bol to jediný plán, aký som mala.

Tak položím čiselník telefónu rovno pred seba. Vezmem vizitku,

položím ju hneď vedľa a

porovnávam tvar čmáranininy na vizitke

s tvarom čmáraniny na číselníku.

A potom ale znova odletím do krajiny La La,

a keď sa vrátim, neviem, či som už

tie čísla vytočila.

Musela som teda zapojiť môj paralyzovaný kýpeť ako ukazovadlo

a prekryť čísla, ktoré som už vytočila

aby som po návrate k zmyslom

vedela povedať: "Áno, toto čislo som už vytočila."

Akosi sa mi podarilo vytočiť celé číslo

a načúvam sluchátku, kým

môj kolega nezdvihne a hovorí,

"Vu vu vu vu." (Smiech) A ja si pomyslím,

"Panebože, znie ako zlatý retriever!"

A ja mu odpoviem - jasne v mojej mysli, poviem mu:

"Tu je Jill! Potrebujem pomoc!"

V skutočnosti to znelo ako "Vu vu vu vu".

Pomyslela som si, "Panebože, ja zniem ako zlatý retriever."

Nemohla som vedieť - a nevedela, že

som nemohla hovoriť a nerozumela reči, až kým som to neskúsila.

On rozpoznal, že potrebujem pomoc a zavolal ju.

Chvíľu neskôr cestou

v sanitke z jednej nemocnice v Bostone do Massachusettskej Všeobecnej Nemocnice

som sa stiahla do fetálneho klbka..

Ako balón s posledným zvyškom vzduchu

takmer vyfučaným,

som cítila, ako mi odišla energia - a môj duch kapituloval.

V tom momente som vedela, že

už nie som choreografom svojho života.

Buď doktori zachránia moje telo a dajú mi

druhú šancu žiť, alebo to možno bola

chvíľa odchodu.

Keď som sa neskôr poobede prebrala, so šokom

som zistila, že stále žijem. Keď som cítila svojho ducha kapitulovať,

rozlúčila som sa so životom.

Teraz sa moja myseľ nachádzala medzi dvomi veľmi

odlišnými rovinami reality. Stimulácia pochádzajúca

zo zmyslového aparátu predstavovala čistú bolesť.

Svetlo mi spaľovalo mozog ako divoký oheň, a zvuky

boli tak hlasné a chaotické, že som nedokázala odlíšiť

hlas od pozadia šumu,

a jediné, čo som chcela, bolo utiecť. Pretože som nevedela rozoznať

pozíciu svôjho tela v priestore, cítila som sa velikánsky a rozsiahlo

ako duch, ktorého práve vypustili z fľaše.

Môj duch sa vznášal slobodne, ako veličizná veľryba,

čo sa kĺže oceánom tichej eufórie.

Nirvána. Našla som nirvánu. Pomyslela som si,

že nebude nikdy možné vtesnať

mňa, takú rozsiahlu, naspäť do toho malinkého tela.

Uvedomila som si, "No ja stále žijem! Ja stále žijem,

a našla som nirvánu. A keď som

našla nirvánu a stále žijem, potom každý

kto žije, môže nájsť nirvánu." A predstavila som si svet

plný krásnych, mierumilovných, súcitných,

milujúcich ľudí, ktorí vedia, že môžu prísť

do tohoto priestoru kedykoľvek. A že môžu

úmyselne vykročiť napravo od ich

ľavej hemisféry a nájsť tento priestor. Potom

som si uvedomila, aký ohromný dar je táto skúsenosť,

aký záblesk osvietenia je to

pre spôsob, akým žijeme svoj život. To ma motivovalo uzdraviť sa.

Dva a pol týždňa po krvácani do mozgu

mi lekári odstránili krvnú zrazeninu

veľkosti golfovej loptičky, ktorá tlačila na jazykové centrá.

Tu som s mojou mamou,

ktorá je ozajstným anielom v mojom živote. Trvalo mi osem rokov, kým som sa kompletne zotavila.

Takže, kým sme? Sme živou silou vesmíra

s manuálnou zručnosťou a dvomi kognitívnymi mysľami.

Máme možnosť vybrať si v každom okamihu,

kým a akými chceme vo svete byť.

Hneď tu, hneď teraz môžem vstúpiť

do vedomia mojej pravej hemisféry, kde sme.

Som životnou silou vesmíru.

Mám moc nad 50 triliónmi nádherných

molekulárnych géniov, z ktorých pozostávam v jednote so všetkým okolo.

Alebo sa rozhodnem vstúpiť do vedomia

mojej ľavej hemisféry, v ktorej sa stanem nezávislým jedincom,

oddeleným od toho prúdu,

oddeleným od Vás. Som Dr. Jill Bolte Taylor:

intelektuálka, neuroanatomička. Toto sú moje "my".

Ktoré by ste si vybrali? Ktoré si vyberáte? A kedy?

Verím, že čím viac času sa

rozhodneme tráviť s mierom presiaknutou

pravou hemisférou, tým viac mieru budeme

vysielať do sveta, a tým mierumilovnejšia bude naša planéta.

A myslím si, že toto bola myšlienka, o ktorú sa treba podeliť.