Ako nás vlajky zjednocujú (a rozdeľujú)

Vlajky sú jedným z najjednoduchších, no aj najmocnejších dizajnových prvkov vôbec. Môžeme sa kvôli nim od hrdosti naparovať, ale aj horieť nenávisťou – dokonca inšpirujú ľudí k tomu, aby v ich mene zabíjali, hovorí vexilológ Michael Green. Vydajte sa na krátku prechádzku históriou, na ktorej Green skúma symbolický zápal za vlajkami, ktoré zjednocujú a rozdeľujú, a vyzýva nás, aby sme si predstavili budúcnosť, v ktorej sa môžeme spojiť pod jednou spoločnou identitou: ľudstvo.

V roku 1989
umelec menom Dread Scott,

ktorý mal takisto tú česť
stáť na TED pódiu,

vytvoril v Chicagu umelecké dielo,

pričom položil americkú vlajku na zem

a potom pozval divákov,
aby sa na ňu postavili

a zaznamenali do denníka svoje pocity.

Pre mňa bolo jednou
z najsilnejších vecí v denníku toto:

„Prečo nám nevadia

ľudia bez domova,

ľudské bytosti ležiace na zemi,

ale vadia nám vlajky?“

Niekoho z vás môže takéto
umenie poriadne rozrušiť.

A to je svojím spôsobom
aj pointa tohto prejavu –

nie vás rozrušiť či naštvať,

ale dokázať vám,
že vlajky majú neuveriteľnú moc,

a hoci si myslíte, že vám
na vlajkách nezáleží, nie je to tak.

Viete, že záleží.

Dobre.

Dúfam, že na konci
budete inšpirovaník tomu,

aby ste využili moc vlajok
a bojovali za lepší svet.

Avšak predtým,
ako sa tam dostaneme,

začneme na opačnej strane spektra.

A predtým, ako vám ukážem niečo ďalšie,
musím povedať, že s ničím, čo tu ukážem,

sa nestotožňujem.

Zvyčajne je to práve naopak.

Predovšetkým tu chcem vytvoriť priestor,

v ktorom sa môžeme pozrieť
na tieto vlajky, tieto dizajny,

a skúmať, aké pocity v nás vyvolávajú.

Budeme hovoriť o svojich emóciách.

Sú s tým všetci v pohode?

Dobre.

Ste pripravení na vašu prvú vlajku?

Super, začneme s niečím jednoduchým.

To bol vtip. (Smiech)

Niekto bude možno znepokojený,
keď sa ocitne v miestnosti s týmto.

Ja som rozhodne znepokojený,
keď pred tým stojím.

Niektorí z vás sú možno trochu hrdí.

To je pochopiteľné. Toto je Texas.
Toto vidíte celkom bežne, však?

Začnime však faktami.

Toto nie je vlajka Konfederácie. Jasné?

Toto je bojová vlajka
Armády Severnej Virgínie,

ktorú viedol generál Robert E. Lee.

Ak vám nabudúce niekto povie,
že toto je jeho dedičstvo,

tak pokiaľ jeho rodina nebojovala
v tomto konkrétnom vojsku,

mýli sa, jasné?

A od experta na vlajky
máte povolenie povedať mu to.

Vlajka sa preslávila v polovici 50. rokov
a v 60. rokoch minulého storočia

ako reakcia na rastúce
Afroamerické hnutie za občianske práva.

Samozrejme, dnes pre väčšinu z nás
symbolizuje Konfederáciu.

Určite vám nemusím pripomínať,
čo je Konfederácia.

Bol to darebácky národ,
ktorý povstal proti Spojeným štátom,

viedol s nimi vojnu

a v jednom okamihu
to bola tá najmenej americká vec.

Napriek tomu túto vlajku chránia

tie isté zákony, ktoré chránia
vlajku Spojených štátov,

v štátoch Florida, Georgia,

Južná Karolína, Mississippi a Lousiana.

Zamerajme sa na chvíľu na Georgiu, dobre?

Takže, v roku 1956,

pár rokov po zrušení
rasovej segregácie na školách,

vymenila Georgia štátnu vlajku za túto.

Myslím si, že každý,
kto sa pozerá, súhlasí,

že to nemala byť vlajka,
ktorou by sa každý jej obyvateľ

vonku hrdo chválil, však?

Nie.

Tak ako všetky konfederačné sochy
vztýčené v polovici 50. a 60. rokoch,

mala byť symbolom toho, kto velí

a kto nie.

Bola to vlajka Georgie
do roku 2001,

v tom roku ju vymenili

za túto.

Ako expert na vlajky vám môžem
oficiálne povedať, že je fakt škaredá.

Však? A smiať sa na nej je v poriadku.

Je škaredá a to, že je taká škaredá,

je jeden z dôvodov,
prečo ju už o dva roky neskôr zmenili.

Mali referendum,

kde si mohli vybrať medzi tamtým

a tým, čo je dnes vlajkou Georgie.

Niektorí sa teraz možno pýtajú:

„Počkaj, Michael,
ak predtým nešlo o vlajku Konfederácie,

tak ako vlastne vyzerala?“

Georgia používa
prvú vlajku Konfederácie dodnes.

Len na ňu nacapili svoj štátny znak.

Vráťme sa na chvíľu k svojim emóciám.

Nebol to až taký kopanec do brucha,
ako to prvé, však?

Však?

Práve preto milujem vlajky.

Sú tým najjednoduchším dizajnovým prvkom,

väčšinou ide len dve či tri farby,

len pruhy či pásiky.

No aj tak v nás môžu vyvolať
tie najhlbšie emócie.

Spôsobujú, že sa od hrdosti naparujeme

alebo horíme nenávisťou.

Pre vlajku zomrieme,

či dokonca zabijeme.

Jeden z mojich najobľúbenejších
dizajnérov, Wally Ollins,

ktorého volajú otcom národného brandingu,

hovorí, že:

„Každý chce niekam patriť

a potom chce vystavovať
symboly spolupatričnosti."

A je šialené, že tieto kusy látky,
ktoré sú len zošité či nafarbené,

sa stávajú takým posvätným predmetom,

a to preto, že sa stanú
súčasťou našej identity.

Sú to mocné nástroje zjednotenia,

ale rovnako aj mocné nástroje rozdelenia.

Pripravení na ďalšiu vlajku?

Dobre.

Zastavte sa na chvíľu.

Skúmajte, ako ste sa cítili,
keď sa toto objavilo na obrazovke.

Tento slide rýchlo prekliknem,

aby ste ma pred ním neodfotili.

(Smiech)

Dobre?

Po prvej svetovej vojne bolo Nemecko

v dosť zlom stave

a mladý Adolf Hitler mal veľa –
nazvime ich – „predstáv“,

ako sa Nemecko dostalo tam, kde je,

a ako to zvrátiť.

Celé kapitoly jeho knihy „Mein Kampf“,

ktorú neodporúčam čítať,
boli o tom,

ako Nemecko prehralo prvú svetovú vojnu

čiastočne preto,
že Briti mali lepšiu grafiku

a lepšiu propagandu.

Takže zatiaľ čo nacistická strana rástla,

Hitler vytvoril jednu z najhrubších
brandových príručiek, aké som kedy videl.

Je hrubšia, než väčšina dnešných príručiek

a detailne v nej opisuje
funkcie a uniformy

a veľa, veľa vlajok.

Hitler poznal moc vlajok.

V knihe „Mein Kampf“ píše:

„Nová zástava... by mala mať silnú
plagátovú pôsobnosť,

[pretože] pôsobivý znak

môže dať v stotisícoch prípadov
prvotný podnet o záujem o hnutie.“

Koniec koncov, bol to umelec.

Vedel, že moc
vizuálnej identity a uniforiem

by mohla oživiť nemeckú identitu.

A toto bolo pre milióny Nemcov
uvítacím nápisom.

Pre iných to však samozrejme bolo
znamenie smrti.

O vlajkách často
neuvažujeme ako o zbraniach,

ale tak ako bojovú vlajku Konfederácie
využili Nemci svoju zástavu na to,

aby sa „tí vonku“
cítili nevítaní a menejcenní.

Viete, keď tvoríte vlajku,
robíte zároveň dve veci:

vytvárate vnútornú skupinu,

skupinu, ktorú má symbol reprezentovať,

ale automaticky vytvárate
aj vonkajšiu skupinu.

Zvyčajne len podvedome.

Je to vedľajší produkt,
väčšinou to nie je zámer.

Nemci však mali veľmi jasno v tom,
koho svastika reprezentuje

a koho nie.

V roku 1935 dostali Židia zákaz
používať nemeckú vlajku.

A tým

Nemci možno viac
než kedykoľvek v histórii,

využili dvojitú moc vlajok

spájať, ale i rozdeľovať.

Vlajky použili ako zbrane identity.

Teraz, v roku 2019,
platí zákaz používať nacistickú vlajku

pre kohokoľvek v Nemecku

a kohokoľvek v Rakúsku, Maďarsku,
Rusku a na Ukrajine.

Zamyslite sa nad tým.

Je to kus látky, no je zakázaný.

Na prvý pohľad to znie šialene.

Myslím si však, že sa všetci zhodneme,

že je to asi dobre.

Dosť to zaváňa zbraňou.

Pre vexilológa

niekedy nie je tým najzaujímavejším
na vlajke jej dizajn,

ale zákony okolo nej.

Napríklad v Indii, na to,

aby ste mohli vytvoriť indickú vlajku,

musíte použiť ručne tkanú látku
s názvom „khadi“.

Ak vlajku vyrobíte z niečoho iného,

hrozí vám až trojročné väzenie.

To je šialené.

Tu v Texase

sme všetci počuli,

že texaská vlajka je jediná,
ktorá môže viať rovnako vysoko

ako vlajka USA, však?

Pretože predtým,
ako sme boli štát, sme boli národ.

Kto z vás to už počul?

Áno.

Som tu na to, aby som vám povedal,
že je to čistý nezmysel. Jasné?

Po prvé, neboli sme jediný štát,
ktorý pred začlenením bol národom.

A po druhé, podľa amerického zákona
o vlajke môžu všetky štátne vlajky

viať v rovnakej výške ako vlajka USA.

A nemusím sa vás pýtať,
čo si myslíte o tejto, všakže?

Väčšina z nás vyrastala s tým,
že jej každé ráno sľubovala vernosť

s vedomím, že nikdy nesmieme dovoliť,
aby sa dotkla zeme atď.

V USA berieme zákon o štátnej vlajke
veľmi vážne.

Pamätáte si, ako nedávno hráči NFL kľačali
počas štátnej hymny.

Bolo to veľmi kontroverzné.

Porušovali zákon o vlajke.

Ten hovorí, že počas štátnej hymny

sa musí stáť v pozore
s rukou na srdci atď.

Čo ma však ako vexilológa fascinovalo, je,

že som nevidel nikoho,
koho by nahnevalo niečo takéto.

Zákon o štátnej vlajke hovorí: „Vlajka
sa nesmie niesť ležmo ani horizontálne,

ale len vo vzduchu a voľne.“

Presne to sa kedysi dialo,
kým hrala tá istá hymna

a nikto sa nehneval.

Alebo toto. Toto sa deje neustále.

Zákon hovorí jasne:

„Žiadna časť vlajky nesmie byť použitá
ako kostým alebo na športovom úbore.“

Toto je bejzbalový tím Texas A&M.

Nechcem ich dostať do problémov,
ale toto sa stáva bežne,

najmä v novembri.

Som si istý a takmer vám garantujem,
že keď dnes odídete,

uvidíte na zadnej časti
niekoho auta či dodávky

čierno-bielu americkú vlajku
s modrým pruhom,

tenkým modrým pásikom, však?

Na modrých životoch záleží.

Rôznymi spôsobmi
to porušuje zákon o vlajkách.

Všetky tieto veci sa však dejú
s najlepším úmyslom.

To nikto nepopiera.

Porušujú však, samozrejme, oddiel zákona
s názvom „Rešpekt voči vlajke“,

takže keď si na dres dali vlajku,
z právneho hľadiska ju znesväcujú.

Čo považujem za zaujímavé,

je to, že tí hráči NFL,
čo počas hymny kľačali,

a ľudia, čo si na auto nalepili
nálepky Na modrých životoch záleží,

stoja na opačných stranách
veľmi veľkého problému,

avšak všetci porušujú ten istý zákon.

Zákon, ktorý je na 100 % nevynútiteľný.

Bolo to práve dielo Dreada Scotta
z roku 1989,

ktoré viedlo Najvyšší súd k rozhodnutiu,
že zákon o vlajke je len smernica.

Za porušenie zákona o vlajke
vás nemôžu stíhať.

Nemôžu vás donútiť byť patriotom.

Tak teda načo máme všetky tieto maličké
zákony o tom, ako používať vlajku,

ak ich nemôžeme vynútiť?

To preto, že národ

je krehká kolektívna myšlienka.

Existuje len v našich mysliach.

Môžem sa pozrieť? Ďakujem.

Niekedy je vlajka jediným hmatateľným
symbolom tejto myšlienky.

Niekedy drží naša jednota
pokope doslova len nitkami.

A to je mocné.

Zákon o vlajke má uchovávať a chrániť
túto krehkú myšlienku

a zároveň ochraňovať vaše právo
porušovať ho.

A to je na Spojených štátoch
výnimočné, však?

To je to výnimočné na našej vlajke.

Naša vlajka je úžasná.

Menila sa viac
než ktorákoľvek iná na svete.

Zákon o vlajke hovorí,
že ak vznikne nový štát,

na vlajku sa musí pridať hviezda

a musí sa tak stať 4. júla.

Naša vlajka je výnimočná,
pretože má rásť spolu s nami.

Podobou a podľa zákona
sa má meniť spolu s nami.

Je to živý symbol našej individuality,

našej rozmanitosti vo hviezdach

a našej jednoty.

Je darom, že v Spojených štátoch
máme vlajku, ktorá je inkluzívna.

Ak nacistická vlajka
bola zbraňou identity,

vlajka Spojených štátov
je úplným kontrastom.

A ako vexilológ v roku 2019
musím povedať,

že zneužívanie tejto vlajky

ako zbrane identity proti komukoľvek

ju znesväcuje oveľa viac,
než jej položenie na zem

alebo ktorýkoľvek z ďalších
maličkých denne porušovaných zákonov.

Nemám pravdu?

Táto vlajka je symbolom našej jednoty.

Nikdy by sme ju nemali použiť ako zbraň
proti niekomu inému.

Hlboko sa stotožňujem s tým,
kto do denníka Dreada Scotta napísal:

„Nikdy by sme si nemali symbol vážiť viac
ako to, čo symbolizuje.

Nikdy by sme nemali kus látky povyšovať
nad ľudský život.“

A ak niekedy použijete
kus látky ako zbraň,

nikdy by to nemal byť tento,

nie, keď má vždy miesto
pre viac hviezd.

Dúfam, že k vám
už stihla preniknúť moc vlajok

a vidíte, čoho sú schopné.

Čo keby sme teda využili tú silu

na boj za niečo väčšie?

Toto je vlajka Zeme,

vytvorená Švédom Oskarom Pernefeldtom.

Predstavme si to spolu:

Čo keby sme oslavovali ľudstvo

rovnako, ak nie viac,
ako oslavujeme naše národnosti?

Keďže sa stávame civilizáciou,
čo dobýva vesmír a smeruje ku hviezdam,

čo vôbec znamenajú naše národy,

keď stojíte na povrchu Marsu
či inej planéty?

A potom, samozrejme,
naspäť tu na Zemi,

keď naša planéta čelí
klimatickej kríze,

keď sa naša klíma môže stať neobývateľnou
pre naše deti a vnúčatá.

Verím, že potrebujeme
silný symbol, vlajku,

ktorá nás spojí v boji,

nielen ako národy,

ale ako druh.

Ďakujem.

(Potlesk)