Ako mať dobrý život? Lekcie z najdlhšej štúdie o šťastí | Robert Waldinger | TEDxBeaconStreet

Čo nás počas života udržuje šťastných a zdravých? Ak si myslíte, že je to sláva a peniaze, nie ste sami. Avšak podľa psychiatra Roberta Waldingera sa mýlite. Ako koordinátor 75 rokov trvajúcej štúdie vývoja dospelých má Waldinger prístup k množstvu dát o skutočnom šťastí a spokojnosti. Vo svojej prednáške sa s poslucháčmi podelí o tri dôležité poznatky z tejto štúdie a tiež o praktické rady ako si vybudovať život, ktorý vás bude napĺňať.

Čo nás počas života udržiava

zdravými a šťastnými?

Ak by ste dnes začali investovať
svoj čas a energiu

na dosiahnutie svojej
najlepšej budúcnosti,

v akej oblasti by to malo byť?

Existuje mnoho odpovedí.

Sme bombardovaní obrázkami toho,
čo je v živote najdôležitejšie.

Médiá sú plné príbehov ľudí,
ktorí sú bohatí,

známi a ktorí v práci budujú impériá.

A my tým príbehom veríme.

V nedávnej štúdii sa pýtali generácie Y

na ich najdôležitejšie životné ciele

a viac ako 80 percent odpovedalo,

že ich životným cieľom je byť bohatý.

A ďalších 50 percent z nich odpovedalo,

že ich ďalším veľkým životným cieľom

je byť známy.

(smiech)

Je nám sústavne pripomínané,
že by sme mali viac pracovať,

viac sa snažiť a viac dosiahnuť.

Získavame pocit, že toto sú tie veci,
za ktorými by sme mali ísť,

aby sme mali dobrý život.

Ale je to skutočne tak?

Sú toto tie veci, ktoré nás
počas života robia šťastnými?

Je takmer nemožné

získať obrázky z celého života ľudí,
obrázky všetkých rozhodnutí, ktoré urobili

a ako tieto rozhodnutia dopadli.

Väčšinu toho, čo o ľudskom živote vieme,

vieme vďaka otázkam o ich minulosti,

ale ako vieme, pri pohľade späť
nevidíme dokonale.

Väčšinu toho, čo sa
v našom živote deje, zabudneme

a niekedy je pamäť vyslovene kreatívna.

Mark Twain tomu rozumel.

Zaznamenalo sa, že povedal:

„Niektoré z najhorších vecí
v mojom živote sa nikdy nestali.“

(smiech)

A výskum dokazuje, že čím
sme starší, tým si minulosť

pamätáme pozitívnejšie.

Pripomína mi to nálepku,
na ktorej bol text:

„Nikdy nie je príliš neskoro
mať šťastné detstvo.“

(smiech)

Ale čo ak by sme mohli sledovať
ako sa pred nami

postupne odvíja celý život?

Čo ak by sme mohli študovať ľudí,
od momentu keď boli teenagermi

až do ich staroby,

aby sme videli, čo ich
skutočne robí šťastnými a zdravými?

My sme to urobili.

Harvardská štúdia vývoja dospelých

je pravdepodobne najdlhšou štúdiou
života dospelých, aká bola kedy urobená.

Počas 75 rokov sme sledovali
život 724 mužov,

rok za rokom sme sa ich pýtali
na ich prácu, rodinný život, zdravie

samozrejme bez toho, aby sme vedeli,
ako sa ich životný príbeh

bude vyvíjať.

Štúdie ako táto sú mimoriadne ojedinelé.

Projekty podobného charakteru sa zväčša
v priebehu desaťročia rozpadnú,

pretože sa príliš veľa ľudí
prestane na nich podieľať

alebo nie sú financie na ich podporu

alebo výskumníci nie sú sústredení

alebo zomrú a nemá kto pokračovať.

Ale vďaka kombinácii šťastia

a vytrvalosti niekoľkých
generácií výskumníkov

táto štúdia prežila.

Približne 60 z pôvodných 724 mužov

je stále nažive

a stále sa podieľajú na štúdii.

Väčšina sú 90-nici.

A my teraz začíname študovať

viac ako 2000 detí týchto mužov.

A ja som štvrtým riaditeľom tejto štúdie.

Od roku 1938 sme zaznamenávali život
dvoch skupín mužov.

Prvá skupina bola zahrnutá do štúdie

v čase, keď boli v druhom ročníku
na Harvard College.

Boli, ako to Tom Brokaw nazýva,
„najlepšou generáciou“.

Všetci dokončili univerzitu počas
druhej svetovej vojny

a väčšina potom odišla bojovať.

A druhá skupina, ktorú sme sledovali,

bola skupina chlapcov
z najchudobnejších štvrtí Bostonu,

ktorí boli do štúdie vybratí práve preto,

že boli z najproblémovejších

a najviac znevýhodnených rodín

v Bostone v 30. rokoch.

Väčšina žila v obytných domoch
bez tečúcej vody.

Keď boli prijatí do štúdie,

so všetkými sme sa rozprávali.

Spravili sme im lekárske prehliadky.

Išli sme k nim domov
a rozprávali sa s ich rodičmi.

A potom títo teenageri vyrástli
do dospelosti

a išli rôznymi životnými cestami.

Stali sa z nich robotníci vo fabrike
a právnici a murári a doktori,

jeden prezident Spojených štátov.

Niektorí sa stali alkoholikmi.
Niektorým zistili schizofréniu.

Niektorí sa zo spoločenského dna

dostali až úplne nahor,

a iní podnikli túto cestu
opačným smerom.

Zakladatelia tejto štúdie

by nikdy, ani v tých
najodvážnejších snoch, neverili,

že tu budem dnes, po 75 rokoch, stáť

a rozprávať vám,
že štúdia stále pokračuje.

Každé dva roky naši trpezliví
a oddaní výskumní pracovníci

telefonujú týmto mužom,
aby sa opýtali, či im znova môžeme poslať

ďalší z našich dotazníkov o ich živote.

Mnohí z mužov z Bostonu sa nás pýtaju:

„Prečo ešte so mnou pokračujete v štúdii?
Môj život nie je taký zaujímavý.“

Muži z Harvardu sa nás to nikdy nespýtali.

(smiech)

Aby sme získali čo najjasnejšiu
predstavu o ich živote,

neposielame im len dotazníky.

Robíme s nimi rozhovory v ich obývačkách.

Od lekárov získame ich zdravotné záznamy.

Zoberieme im krv, urobíme sken mozgu,

porozprávame sa s ich deťmi.

Natočíme ich, ako sa rozprávajú
s manželkami o ich najhlbších obavách.

A keď sme sa, asi pred desiatimi rokmi,
konečne opýtali ich manželiek,

či by sa tiež chceli pridať do štúdie,

mnohé z nich odpovedali:
„Viete čo, už bolo načase.“

(smiech)

Takže čo sme zistili?

Aké sú poznatky z desiatok tisíc strán

informácií, ktoré sme zozbierali

o ich životoch?

Poznatky nie sú o bohatstve alebo sláve
alebo o pracovanom vyťažení.

Najzreteľnejší poznatok, ktorý sme
za 75 rokov tejto štúdie získali, je:

Dobré vzťahy nás udržiavajú
šťastnejších a zdravších. Bodka.

O vzťahoch sme získali tri veľké poznatky.

Prvý, že spoločenské väzby
sú pre nás veľmi dobré

a že samota zabíja.

Ukázalo sa, že ľudia, ktorí majú
viac spoločenských väzieb

s rodinou, priateľmi, komunitou,

sú šťastnejší, sú fyzicky zdravší
a žijú dlhšie

ako ľudia, ktorí ich majú menej.

A zažívanie osamelosti je toxické.

Ľudia, ktorí sú od druhých
izolovaní viac, ako by chceli,

sú menej šťastní,

ich zdravie začne upadať
v strednom veku skoršie,

funkcie ich mozgu začnú klesať skôr

a žijú kratšie ako ľudia,
ktorí nie sú osamelí.

A smutným faktom je, že v danom okamihu

sa viac ako jeden z piatich
Američanov cíti byť osamelý.

A vieme, že osamelý
môžete byť aj v spoločnosti

a že sa môžete cítiť osamelo v manželstve.

Takže ďalšia veľká lekcia,
ktorú sme sa naučili, je,

že nie to, koľko máte priateľov

a ako ste vzťahu odovzdaný,

ale kvalita vašich blízkych vzťahov
je to, na čom záleží.

Ukázalo sa, že žiť v neustálom
konflikte je zlé pre vaše zdravie.

Napríklad manželstvá plné konfliktu
a bez náklonnosti

sú pre naše zdravie veľmi zlé,
možno horšie ako rozvod.

A život v dobrom, vrúcnom vzťahu
má ochranný účinok.

Keď sme sledovali našich mužov
až kým neboli 80-tnici,

chceli sme sa pozrieť späť, na čas,
keď boli v strednom veku,

a zistiť, či by sme vedeli predpovedať,

kto z nich zostarne
do šťastnej a zdravej 80-ky

a kto nie.

A keď sme zhrnuli všetko,
čo sme o nich vedeli

vo veku 50 rokov,

nebol to ich cholesterol,

ktorý by určoval, ako budú starnúť.

Bolo to to, ako spokojní boli
vo svojich vzťahoch.

Tí, čo boli najspokojnejší
vo svojich vzťahoch v 50-ke,

boli najzdravší v 80-ke.

Dobré, blízke vzťahy nás, zdá sa,

ako starneme obrňujú pred zlým.

Muži a ženy, ktorí boli
v partnerskom vzťahu najšťastnejší,

v 80-ke povedali,

že aj v dňoch, keď pociťovali
väčšie fyzické bolesti,

cítili sa rovnako šťastní.

Naopak ľudia v nie šťastných vzťahoch

povedali, že v dňoch,
keď pociťovali väčšiu fyzickú bolesť,

táto bola ešte znásobená
emocionálnou bolesťou.

A tretia veľká lekcia, ktorú sme sa
o vzťahoch a našom zdraví naučili, je,

že dobré vzťahy nechránia len naše telo,

chránia aj naše mozgy.

Ukazuje sa, že byť
v bezpečnom, oddanom vzťahu

s inou osobou v 80-ke,
má ochrannú funkciu,

že ľudia, ktorí sú vo vzťahoch,

v ktorých cítia, že sa môžu
na druhú osobu v ťažkých časoch spoľahnúť

majú svoje spomienky dlhšie ostrejšie.

A tí, čo sú vo vzťahoch,

v ktorých sa na toho druhého
nemôžu spoľahnúť,

pociťujú skorší pokles činnosti pamäte.

A tie dobré vzťahy nemusia byť
vždy bezproblémové.

Niektoré naše dvojice 80-nikov sa hašteria

každý deň,

ale kým cítia, že sa na toho druhého

v ťažkých časoch môžu spoľahnúť,

ich hádky nemajú na ich pamäť vplyv.

Takže to,

že dobré, blízke vzťahy
sú dobré pre naše zdravie a blahobyt,

je múdrosť stará ako matuzalem.

Je to rada vašej starej mamy
a vášho pastora.

Prečo je to také ťažké pochopiť?

Napríklad, vo vzťahu k bohatstvu, vieme,

že akonáhle sú pokryté vaše
základné materiálne potreby,

bohatstvo nič nemení.

Ak sa dostanete z platu
75 000 dolárov ročne

na 75 miliónov

vieme, že vaše zdravie a šťastie
sa zmení len o máličko,

ak vôbec.

Čo sa týka slávy,

neustále vyrušovanie médiami

a strata súkromia

robí slávnych ľudí
výrazne menej šťastnými.

Rozhodne ich neudržuje šťastnejších.

A čo sa týka čoraz väčšieho
pracovného nasadenia,

je otrepanou pravdou, že nikto
si na svojej smrteľnej posteli

nikdy nezúfal, že netrávil
viac času v práci.

(smiech)

Prečo je také ťažké to pochopiť
a také jednoduché to ignorovať?

Sme ľudia.

Čo by sme chceli, sú rýchle riešenia,

niečo, čo naše životy zlepší
a udrží ich také.

Vzťahy sú chaotické a komplikované

a náročná starostlivosť
o rodinu a priateľov

nie je sexy či očarujúca.

Je to tiež doživotné. Nikdy nekončiace.

Ľudia v našej 75-ročnej štúdii,
ktorí boli na dôchodku najšťastnejší,

boli tí, ktorí sa aktívne snažili nahradiť
kolegov z práce novými priateľmi.

Rovnako ako generácia Y,
v nedávnej štúdii

mnohí z našich mužov v mladosti verili,

že sláva a bohatstvo a veľké úspechy

sú to, o čo sa majú usilovať,
aby mali dobrý život.

Ale znova a znova, za tých 75 rokov,
naša štúdia ukázala,

že ľudia, ktorým sa darilo najlepšie,
boli tí, ktorí sa opierali o vzťahy

s rodinou, priateľmi a komunitou.

Takže čo vy?

Povedzme, že máte 25,
alebo 40, alebo 60.

Ako môže opieranie sa o vzťahy vyzerať?

Možnosti sú prakticky neobmedzené.

Môže to byť jednoduché, nahraďte čas
strávený pred obrazovkou časom s ľuďmi

alebo oživte vzťah tým,
že spolu podniknete niečo nové,

dlhé prechádzky alebo rande,

alebo oslovte člena rodiny,
s ktorým ste už roky nehovorili,

pretože tie staré známe rodinné sváry

si vyberajú vysokú daň

na ľuďoch, ktorí pociťujú zášť.

Chcel by som skončiť
iným citátom od Marka Twaina.

Pred viac ako storočím

sa ohliadol späť na svoj život

a napísal toto:

„Nie je dosť času, taký krátky je život,

na hádky, ospravedlnenia,
zlomené srdcia, volania k zodpovednosti.

Je tu iba čas na milovanie

a aj to iba chvíľa."

Dobrý život je vybudovaný
dobrými vzťahmi.

A to je myšlienka hodná šírenia.

Ďakujem.

(potlesk)