Dan Ariely o chybách v našej morálke

Behaviorálny ekonóm Dan Ariely študuje chyby v našej morálke: skryté dôvody, vďaka ktorým veríme že je v poriadku podvádzať či kradnúť(niekedy). Dômyselná štúdia mu pomáha potvrdiť, že sme predvídateľne iracionálni -- a môžeme byť ovplyvnený spôsobmi, ktoré nechápeme.

Dnes by som vám chcel povedať niečo

o predvídateľnej iracionalite.

A môj záujem o iracionálne správanie

začal už pred mnohými rokmi v nemocnici.

Mal som veľmi vážne popáleniny.

A keď strávite veľa času v nemocnici,

všimnete si veľa druhov iracionality.

Čo mňa konkrétne obťažovalo na oddelení popálenín,

bol spôsob, akým zo mňa sestričky dávali dole obväzy.

Takže, každý ste určite niekedy odlepovali leukoplast,

a boli ste zvedavý, ktorý prístup je ten správny.

Strhnete ho rýchlo -- krátke ale veľmi intenzívne --

alebo odlepíte leukoplast pomaly -

trvá to dlhšie, ale každá sekunda je menej bolestivá -

ktorý spôsob je ten správny?

Sestričky na mojom oddelení si mysleli, že správny

je ten rýchly, takže náplasť chytili a strhli,

chytili a strhli.

A keďže popálených som mal 70 percent tela, trvalo to asi hodinu.

Viete si predstaviť

ako veľmi som nenávidel ten moment trhnutia.

Takže som sa snažil s nimi dohodnúť a vravím,

„Prečo neskúsime niečo iné?

Prečo to neskúsime pomalšie -

možno dve hodiny namiesto jednej - a bude to menej drastické?“

A sestričky mi povedali dve veci.

Povedali, že ony vedia, čo majú s pacientom robiť -

vedia, ako u pacienta minimalizovať bolesť -

a tiež povedali, že slovo pacient ( patient=trpezlivý ) neznamená

dávať návrhy alebo inak zasahovať ...

A to nie len v hebrejčine, mimochodom.

Zatiaľ to bolo v každom jazyku, s ktorým som sa stretol.

Nuž a, veľmi som si nepomohol -

a oni pokračovali spôsobom, akým začali.

Asi tri roky po tom, čo som odišiel z nemocnice,

začal som študovať na univerzite.

A jedna z najzaujímavejších vecí, ktoré som sa naučil

bolo, že existuje experimentálny postup,

že ak máte otázku, môžete z nej odvodiť ďalšiu,

abstraktnú, a skúsiť skúmať túto novú otázku,

a možno sa naučiť niečo o svete.

Takže to som aj spravil.

Stále ma zaujímalo,

ako odstraňovať popáleným pacientom obväzy.

Lenže, na začiatku som nemal veľa peňazí,

takže som zašiel do železiarstva a kúpil zverák.

No a potom som vodil ľudí do labáku a strčil ich prst do zveráku,

a trochu stlačil.

(Smiech)

A stláčal som ho na dlhší čas, na kratší čas,

a bolesť stúpala a klesala,

s prestávkami a bez prestávok - všetky druhy bolesti.

A keď som prestal s týmto ubližovaním, spýtal som sa ich,

tak čo, ako veľmi to bolelo? A toto?

Alebo, ak by ste si mali vybrať medzi poslednými dvoma,

ktoré by ste si vybrali?

(Smiech)

Takto som to robil aj naďalej.

(Smiech)

A potom, ako všetky dobré akademické projekty, dostal som viac financií.

Prešiel som k zvukom, elektrickým šokom -

dokonca som mal špeciálny oblek, ktorý dokázal spôsobiť oveľa väčšiu bolesť.

Ale na konci tohto všetkého,

som zistil, že sestričky sa mýlili.

Boli to úžasní ľudia s dobrým úmyslom

množstvom skúseností, a napriek tomu,

ľudia, ktorí predvídatelne robia celý čas veci zle.

Ukázalo sa, že keďže trvanie vnímame

iným spôsobom ako intenzitu,

mal by som menej bolesti, ak by náplaste strhávali dlhšie

s menšou intenzitou.

Ukázalo sa, že by bolo lepšie, ak by začali s tvárou,

ktorá bola omnoho bolestivejšia, a prešli k nohám,

tak by som mal pocit postupného zlepšenia --

a tiež by to bolo menej bolestivé.

Takisto sa ukázalo, že by bolo dobré,

ak by počas toho robili prestávky, aby som sa spamätal z bolesti.

Bolo by úžasné postupovať týmto spôsobom,

no sestričky o tom nemali poňatie.

A od toho momentu som začal uvažovať,

sú to len sestričky, ktoré sa rozhodujú nesprávne

v tomto konkrétnom prípade, alebo to platí všeobecnejšie?

Ukázalo sa, že je to všeobecnejšie -

dopúšťame sa mnohých chýb.

A rád by som vám ukázal príklad jednej takejto iracionality,

a budem rozprávať o podvádzaní.

Dôvod, prečo som si zvolil podvádzanie je preto, že je zaujímavé,

ale tiež nám, podľa môjho názoru, hovorí niečo

o súčasnej situácií na burze cenných papierov.

Môj záujem o podvádzanie začal

keď prišiel na scénu Enron, z ničoho nič to vybuchlo,

a ja som sa zamyslel, čo sa to tu deje.

Ide o prípad, kde

je pár čiernych ovcí, ktoré spôsobia tieto veci,

alebo to je väčšieho rozsahu,

a mnoho ľudí je skutočne schopných sa takto správať?

Takže, ako zvyčajne, rozhodol som sa spraviť malý experiment.

A vyzeralo takto to.

Ak by ste boli medzi účastníkmi experimentu, dal by som vám papier

s 20 jednoduchými matematickými príkladmi, ktoré vyrieši každý,

ale nedal by som vám dosť času.

Po piatich minútach by som povedal,

„Odovzdajte mi vaše papiere a za každú zodpovedanú otázku vám dám dolár.“

Takto to prebiehalo. Ľuďom som zaplatil za ich úlohu štyri doláre --

v priemere každý vyriešil štyri príklady.

Iných som nabádal, aby podvádzali.

Rozdal som papiere.

Keď prešlo päť minút, povedal som,

„Prosím roztrhajte ten papier.

Odložte si tie kúsky do vrecka, alebo do batohu,

a povedzte mi, koľko príkladov ste mali správne.“

Teraz "vyriešili" v priemere sedem príkladov.

A nebolo to tak, že by sa vyskytlo pár čiernych ovcí -

že by pár ľudí veľmi podvádzalo.

Namiesto toho sme zistili, že bolo mnoho ľudí, ktorí podvádzali len málo.

V ekonomickej teórií,

podvádzanie je veľmi jednoduchou analýzou nákladov a výnosov.

Poviete si, aká je šanca, že mi na to prídu?

Koľko získam týmto podvodom?

A aký by bol trest, keby ma chytili?

A zvážite tieto možnosti -

spravíte jednoduchú analýzu nákladov a výnosov,

a rozhodnete sa, či stojí za to spáchať ten zločin, alebo nie.

Tak sme to skúsili otestovať.

U niektorých ľudí sme menili množstvo peňazí, s ktorými by odišli -

ktoré by mohli ukradnúť.

Zaplatili sme im 10 centov za správnu odpoveď, 50 centov,

dolár, päť dolárov, 10 dolárov za správnu odpoveď.

Očakávali by ste, že s rastúcou odmenou,

budú ľudia podvádzať viac, ale v skutočnosti to tak nebolo.

Bolo mnoho ľudí, ktorí ale podvádzali len málo.

A čo šanca, že budú pristihnutí?

Niektorí roztrhali polovicu papiera,

takže ostalo nejaké svedectvo.

Niektorí roztrhali celý papier.

Niektorí roztrhali všetko, odišli z miestnosti,

a sami sa vyplatili z misky s peniazmi, v ktorej bolo vyše 100 dolárov.

Očakávali by ste, že ako sa znižuje pravdepodobnosť prichytenia,

ľudia budú podvádzať viac, ale znova, tak to nebolo.

Opäť podvádzalo veľa ludí, ale len o málo,

a nekonali podľa týchto ekonomických stimulov.

Zamysleli sme sa, „Ak ľudia nereagujú

na racionálne ekonomické vysvetlenia, na tieto sily,

čím by to mohlo byť?“

A prišli sme na to, že by mohlo ísť o dve sily.

Na jednej strane, všetci sa chceme pozrieť do zrkadla

a mať zo seba dobrý pocit, takže nechceme podvádzať.

Na druhej strane, môžeme trochu podvádzať,

a stále sa dobre cítiť.

Takže, možno ide o to,

že existuje nejaká hranica podvádzania, za ktorú už nechceme ísť,

ale z malého podvodu môžeme prosperovať,

pokiaľ to nezmení náš názor na seba samého.

Nazvali sme to "osobný faktor vykrúcania sa"

Lenže, ako by ste tento "osobný faktor vykrúcania" testovali?

Najprv sme si povedali, ako je možné zmenšiť tento faktor vykrúcania sa?

Tak sme priviedli ľudí do laboratória a povedali,

„Dnes pre vás máme dve úlohy.“

Najprv sme polovici ľudí povedali,

aby si spomenuli buď na 10 kníh, ktoré prečítali na strednej škole,

alebo aby si spomenuli na Desatoro Božích prikázaní,

a potom sme ich zvádzali k podvádzaniu.

Ukázalo sa, že ľudia, ktorí sa snažili spomenúť si na Desatoro Božích prikázaní-

a v našej vzorke si na všetky prikázania nespomenul nikto -

ale tí, ktorí sa snažili spomenúť si na Desatoro Božích prikázaní,

aj keď mali možnosť, vôbec nepodvádzali.

A nebolo to tak, že by náboženskejší -

tí, ktorí si spomenuli na viac prikázaní - podvádzali menej,

a tí menej veriaci,

ktorí si nespomenuli takmer na žiadne prikázanie,

podvádzali viac.

V momente, ako sa začali pokúšať spomenúť si na Desatoro,

prestali podvádzať.

v skutočnosti, aj keď sme dali samozvaným ateistom

za úlohu prisahať na Bibliu a potom šancu podvádzať,

aj tak vôbec nepodvádzali.

Lenže, Desatoro je niečo, čo sa ťažko

vnáša do systému školstva, tak sme si povedali,

„Prečo im nedáme podpísať čestné prehlásenie?“

Takže sme im dali podpísať toto,

„Uvedomujem si, že tento krátky dotazník spadá pod MIT kódex cti.“

Potom to roztrhali. Vôbec žiadne podvody.

A toto je obzvlášť zaujímavé,

pretože MIT nemá kódex cti.

(Smiech)

Tak, toto všetko bolo o znižovaní faktora vykrúcania sa.

A čo zvýšiť tento faktor?

Prvý experiment -- prechádzal som sa po MIT

a rozmiestňoval balenia koly do chladničiek -

boli to chladničky pre študentov.

A potom som sa vrátil a odmeral, čo technicky nazývame

polčas rozpadu koly - ako dlho vydržia v chladničkách?

Ako ste mohli predpokladať, netrvalo to dlho. Ľudia si ich vzali.

Na rozdiel od toho, zobral som platňu so šiestimi jednodolárovkami,

a tieto platne som nechal v rovnakých chladničkách.

Ani jedna bankovka nezmizla.

Lenže, toto nie je dobrý sociálny experiment,

takže aby som to vylepšil, spravil som rovnaký pokus,

ako som opisoval predtým.

Tretina ľudí, ktorým sme rozdali papier, nám ho vrátila späť.

Tretina ho roztrhala,

prišla za nami a povedala,

„Pán experimentátor, vyriešil som X príkladov. Dajte mi X dolárov.“

Posledná tretina ľudí, keď roztrhala papier,

prišla za nami a povedala,

„Pán experimentátor, vyriešil som X príkladov. Dajte mi X žetónov.“

Neplatili sme ich dolármi. Dávali sme im žetóny.

A oni potom zobrali žetóny, prešli 3 a pol metra bokom,

a zamenili ich za doláre.

Zamyslite sa nad týmto:

Ako nepríjemné by vám bolo vziať ceruzku z práce domov,

oproti tomu ako by ste sa cítili,

keby ste si vzali 10 centov z pokladničky na drobné?

Je to veľmi odlišný pocit.

Je tam nejaký rozdiel, ak ľuďom nezaplatíte

priamo peniazmi, ale najprv - aj keď len na pár sekúnd - žetónmi?

Podvádzanie sa zdvojnásobilo.

Hneď vám poviem, čo si myslím

o tomto a burze cenných papierov.

Ale to ešte nevyriešilo velký problém, ktorý som mal s Enronom,

pretože v Enrone je aj istý spoločenský prvok.

Ľudia vidia, ako sa správajú ostatní.

Vlastne, každý deň, keď otvoríme noviny,

vidíme príklady toho, ako ľudia podvádzajú.

Čo to s nami robí?

Spravili sme ďalší experiment.

Vybrali sme veľú skupinu študentov na experiment,

a zaplatili sme im dopredu.

Takže každý dostal obálku s peniazmi, ktoré bolo možné zarobiť,

a povedali sme im, že na konci ich požiadame,

aby nám vyplatili späť peniaze, ktoré nezarobili. V poriadku?

Stalo sa to isté.

Keď sme im dali možnosť podvádzať, podvádzali.

Síce podvádzali len málo, ale väčšina.

Ale v tomto pokuse sme si najali aj študenta-herca.

Ten po 30 sekundách vstal a povedal,

„Vypočítal som všetko. Čo teraz?“

A experimentátor povedal, „Nuž, ak ste všetko vyriešili, môžete ísť domov.“

A bolo. Úloha splnená.

Takže, mali sme študenta - herca -

ktorý bol členom skupiny.

Nikto nevedel, že ide o herca.

A očividne veľmi vážne podvádzali.

No a ako sa zachovajú ostatní v skupine?

Budú podvádzať viac, alebo menej?

Je to takto.

Ukázalo sa, že to závisí od toho, aký majú na sebe sveter.

Pretože...

Experiment sme robili v Carnegie Mellon v Pittsburghu.

A v Pittsburghu sú dve veľké univerzity,

Carnegie Mellon a Pittsburghská univerzita.

Všetci účastníci experimentu

boli študenti Carnegie Mellon.

Keď hrajúci študent bol študentom Carnegie Mellon --

aj v skutočnosti bol študentom Carnegie Mellon --

ale bol členom ich skupiny, podvádzanie sa zvýšilo.

Ale keď si na seba dal sveter Pittsburghskej univerzity,

podvádzanie kleslo.

(Smiech)

Hm, toto je dôležité, pretože myslite na to,

že v momente keď študent vstal,

bolo každému jasné, že podvádzanie im prejde,

pretože experimentátor povedal,

„Všetko ste vypočítali. Choďte domov,“ a odišli aj s peniazmi.

Takže už to nebolo o tom, aká je šanca, že vám na to prídu.

Bolo to o normách pre podvádzanie.

Ak niekto zvnútra našej skupiny podvádza a vidíme to,

príde nám vhodnejšie, ako skupine, správať sa rovnako.

Ale ak ide o niekoho z inej skupiny, z tých hrozných ľudí -

teda, nemyslím hrozných v tomto prípade -

ale niekto, s kým nechceme mať nič spoločné,

z inej univerzity, z inej skupiny,

z ničoho nič u ľudí stúpne úroveň poctivosti -

tak trocha ako pri pokuse s Desatorom -

a ľudia budú podvádzať ešte menej.

Takže, čo sme sa tu naučili o podvádzaní?

Zistili sme, že veľa ľudí je schopných podvádzať.

Podvádzajú len málo.

Keď im pripomenieme morálku, podvádzajú menej.

Keď zväčšíme vzdialenosť medzi podvodom

a peňažnou odmenou, napr. cez žetóny, ľudia podvádzajú viac.

A keď vidíme, že sa okolo nás podvádza,

obzvlášť, ak ide o člena našej skupiny, podvádzame viac.

Teraz, keď si to vezmeme z pohľadu burzy cenných papierov,

myslite na to, čo sa stane.

Čo sa stane v situácií, keď vytvoríte niečo,

kde ľuďom zaplatíte mnoho peňazí,

aby videli realitu mierne skreslenú?

Neboli by schopní to takto vidieť?

Isteže boli.

Čo sa stane, ak spravíte niečo iné,

napríklad oddelíte veci od peňazí?

Nazvete ich akcie, opcie, deriváty,

cenné papiere kryté hypotékou.

Môže byť, že s týmito vecami vzdialenejšími od peňazí,

nie je to žetón na sekundu,

je to niečo mnoho krokov vzdialené od peňazí

na oveľa dlhší čas - môže byť, že takto budú ľudia podvádzať ešte viac?

A čo spoločenské prostredie,

keď ľudia vidia správanie ostatných okolo nich?

Myslím, že všetky tieto sily pôsobia veľmi zlým spôsobom

na burze cenných papierov.

Všeobecne, chcem vám povedať niečo

o behaviorálnej ekonómií.

V živote máme mnoho tušení,

a problém je, že mnoho z týchto tušení je nesprávnych.

Otázkou je, budeme si overovať tieto tušenia?

Vieme si predstaviť, ako budeme testovať tieto tušenia

v našom osobnom živote, v pracovnom živote,

a hlavne pokiaľ ide o pravidlá,

keď myslíme na veci ako No Child Left Behind (norma pre vzdelávanie na školách v USA),

keď vytvárate nové burzy cenných papierov, iné pravidlá -

dane, zdravotnú starostlivosť atď.

A aké ťažké je overiť si naše tušenia

sa ukázalo,

keď som sa k sestričkám vrátil porozprávať sa.

Tak som šiel späť za nimi

a povedal im, čo som zistil o odstraňovaní obväzov.

A naučil som sa dve zaujímavé veci.

Jednou bolo, že moja obľúbená sestrička, Ettie,

mi povedala, že som nevzal do úvahy jej bolesť.

Povedala, „Samozrejme, že pre vás to bolo veľmi bolestivé.

Ale myslite na mňa ako sestričku,

dávať dole obväzy niekomu, koho som mala rada,

a musieť to robiť opakovane a dlhšiu dobu.

Takéto mučenie nebolo niečo, čo by mi práve prospievalo.“

Povedala, že jedným z dôvodov mohlo byť, že to bolo ťažké pre ňu.

Ale v skutočnosti to bolo ešte zaujímavejšie, pretože povedala,

„Nemala som pocit, že by vaša intuícia bola správna.

Cítila som, že správna je tá moja.“

Keď sa zamyslíte nad vašimi intuíciami,

je veľmi ťažké uveriť, že by mohli byť nesprávne.

A povedala, „Keďže som si myslela, že moja intuícia ma neklame...“ -

verila, že jej intuícia je správna -

bolo pre ňu veľmi ťažké podujať sa na zložitý pokus,

aby si overila, či sa mýli alebo nie.

Lenže v skutočnosti je toto situácia, v ktorej sme po celý čas.

Máme silné tušenia o rôznych veciach -

o našich schopnostiach, o tom ako funguje ekonomika,

ako by mali byť platení učitelia.

Ale pokiaľ si nezačneme overovať tieto intuície,

nebudeme na tom lepšie.

A len si pomyslite, o koľko by bol môj život lepší,

keby tamtie sestričky boli ochotné overiť si ich intuíciu,

a ako by bolo všetko lepšie,

keby sme jednoducho začali viac systematicky overovať naše intuície.

Ďakujem vám veľmi pekne.