Pre dobro argumentácie

Prečo diskutujeme? Predsa aby sme intelektuálne pokorili oponenta, dokázali, že sa mýli, a hlavne, aby sme vyhrali! Či? Filozof Daniel H. Cohen nám ukáže, ako nás najbežnejšia podoba diskusie – vojna, ktorú niekto musí vyhrať a niekto prehrať – oberá o skutočný prínos aktívnej diskusie. (Natočené na podujatí TEDxColbyCollege.)

Volám sa Dan Cohen a som akademik.

To znamená, že sa zaoberám diskutovaním.

Je to dôležitá časť môjho života.

A mám ju rád.

Navyše, nie som len
akademik, som aj filozof,

a myslím si, že mi
diskutovanie ide dosť dobre.

Nemôžem naň prestať myslieť

a pri premýšľaní o ňom
som narazil na niekoľko záhad.

Jednou z nich je,

ako sa argumentáciou zaoberám už roky,

priam desaťročia,

že som sa v diskusiách zlepšil.

No, čím viac diskutujem
a čím lepšie argumenty uvádzam,

tým viac prehrávam.

A to je záhada.

Ďalšou záhadou je, že mi to až tak nevadí.

Prečo mi nevadí prehrávať

a prečo si myslím, že dobrí
diskutéri nesú prehru lepšie?

Ďalšie záhady:

Tak napríklad, prečo vôbec diskutujeme?

Kto z toho má úžitok?

Keď hovorím o diskusiách, mám na mysli

akademické diskusie
alebo diskusie o poznaní,

v ktorých od výsledku závisí poznanie:

Je tento výrok pravdivý?
Je táto teória hodnoverná?

Je interpretácia tohto textu
alebo údajov správna? Atď.

Nezaujímajú ma veľmi diskusie
o tom, kto má umyť riad

alebo ísť vyniesť smeti.

Samozrejme, takéto diskusie sú bežné.

Zvyknem ich vyhrať, pretože poznám triky.

No na nich až tak nezáleží.

Mňa zaujímajú akademické diskusie

a odpovede na nasledujúce otázky.

Po prvé, čo dobrí diskutéri
vyhrajú, keď vyhrajú diskusiu?

Čo vyhrám, ak vás presvedčím,

že utilitarizmus nie je dobrý rámec

na uvažovanie o etických teóriách?

Čo vyhráme, keď vyhráme diskusiu?

Zamyslite sa,

čo mám z toho,

či považujete Kantovu teóriu za správnu

alebo či sa Millova morálna
teória dá uplatniť v živote?

Malo by mi byť jedno,

či si myslíte, že funkcionalizmus
je použiteľná teória o mysli.

Tak načo potom diskutujeme?

Prečo sa snažíme presvedčiť ostatných,

aby uverili tomu, čomu nechcú veriť.

A je to od nás vôbec pekné?

Je pekné

snažiť sa niekoho o niečom
presvedčiť proti jeho vôli?

Pri hľadaní odpovede budem
odkazovať na tri argumentačné modely.

Prvý model, nazvime ho dialektický model,

predpokladá, že diskusia
je ako vojna; viete, ako to chodí,

veľa kriku a hnevu a výhier a prehier.

Tento model nie je veľmi užitočný,

no napriek tomu je celkom
bežný a zaužívaný.

Máme však aj druhý argumentačný
model: argumenty ako dôkazy.

Predstavte si argument matematika.

Tu je môj argument.
Funguje to? Je to na niečo dobré?

Sú premisy odôvodnené?
Sú úsudky platné?

Vychádza záver z premís?

Žiadny odpor, žiadny konflikt,

aspoň nie v zmysle klasickej protistrany.

Existuje však aj tretí model,

ktorý pre nás bude veľmi užitočný,

a ten diskusiu chápe ako predstavenie,
diskutovanie pred publikom.

Napadne nám politik,
snažiaci sa predstaviť svoj postoj

a presvedčiť prítomných o svojej pravde.

No v tomto modeli je prítomný
ešte jeden dôležitý prvok.

Ide o to, že keď
diskutujeme pred publikom,

publikum sa niekedy
stáva súčasťou diskusie,

stáva sa porotou,

ktorá vynesie rozsudok
a rozhodne o víťazovi.

Nazvime tento model rečnícky

a ide v ňom o prispôsobovanie
argumentov publiku.

Je jasné, že predniesť správny, podložený

argument v slovenčine
pred frankofónnym publikom

jednoducho nebude fungovať.

Poznáme teda modely diskusia
ako vojna, ako hľadanie dôkazov

a ako predstavenie.

Z týchto troch je najčastejším
modelom diskusia ako vojna.

Určuje, ako o diskusiách hovoríme,

určuje, ako o nich rozmýšľame,

a preto určuje spôsob,
akým argumentujeme,

naše počínanie si v diskusii.

Keď teda hovoríme o argumentoch,

vyjadrujeme sa ako vojaci.

Chceme silné argumenty, úderné, také,

ktoré zatnú do živého.

Chceme nepreniknuteľnú
obranu a premyslené stratégie.

Chceme zabíjacké argumenty.

Nevieme si to bez nich predstaviť.

Nevieme sa na argumenty pozerať inak.

Keď som spomenul argumenty,

pravdepodobne vám hneď
napadol dialektický model.

Ale metafora vojny,

tento vojnový vzor alebo
model myslenia o diskusiách

podľa môjho názoru negatívne
mení spôsob, ako diskutujeme.

Po prvé, vyzdvihuje
taktiku nad pravdivosť.

Začnete chodiť na hodiny logiky.

Naučíte sa všetko o úskokoch,

ktoré ľudia používajú,
aby vyhrali diskusiu.

Budete sa na vec pozerať
cez optiku my vs. oni.

Je to nepriateľské,
stavia to ľudí proti sebe.

A jediným predvídateľným výsledkom
je víťazstvo, veľkolepé víťazstvo

alebo absolútna, potupná prehra.

Myslím si, že to má negatívny vplyv

a, čo je najhoršie,
znemožňuje pokusy o vyjednávanie,

rokovanie, kompromis či spoluprácu.

Zamyslite sa nad tým.
Išli ste niekedy do diskusie s tým,

že namiesto súboja
sa pokúsite nájsť spoločnú reč

a spoločne na niečo prídete?

Myslím si, že metafora diskusie ako vojny

zabraňuje dosiahnuť takéto iné výsledky.

A nakoniec, a toto je to najhoršie,

tento spôsob diskutovania
nikam nevedie, je zbytočný.

Je ako kruhový objazd alebo
dopravná zápcha, akurát v konverzácii.

Nedostaneme sa nikam.

A ešte jedna vec,

ktorá ma ako učiteľa naozaj trápi.

Ak je diskusia vojna,

znamená to, že sa niečo naučím
len vtedy, keď ju prehrám.

Dovoľte mi, aby som to vysvetlil.

Predpokladajme, že medzi
sebou diskutujeme.

Vy zastávate výrok P a ja nie.

Opýtam sa: „Prečo zastávate výrok P?“

A vy uvediete svoje dôvody.

Ja budem namietať a poviem:
„Ale čo ak...?“

A vy odpoviete na moje námietky.

A ja sa opýtam:
„Čo tým myslíte?

Ako to s tým súvisí?“

A vy odpoviete.

Povedzme teda, že nakoniec,

po všetkých námietkach, otázkach,

storakých spochybneniach,

ste ma zakaždým dokázali presvedčiť.

Na konci dňa teda poviem:

„Viete čo? Myslím, že máte pravdu: P.“

Získal som nové presvedčenie.

A nie len také hocijaké,

ale dobre sformulované
a preskúmané, overené v boji.

Veľa nových poznatkov.

Ale kto vyhral diskusiu?

Nuž, metafora vojny nás
zdanlivo núti povedať, že ste vyhrali vy,

aj keď ja jediný som získal nové poznatky.

Čo ste však z hľadiska poznatkov
získali vy, keď ste ma presvedčili?

Iste, máte z toho pôžitok, polichotené ego

alebo ste získali istú pozíciu

a ľudia si povedia,
tento chlapík je dobrý diskutér.

No čisto z hľadiska poznatkov,

kto vyhral?

Metafora vojny nám vnucuje myšlienku,
že ste vyhrali vy a ja som prehral,

aj keď som v skutočnosti získal.

S touto predstavou
ale niečo nie je v poriadku.

A túto predstavu by som rád zmenil.

Ako teda zistiť,

ako sa dá diskutovaním
dosiahnuť niečo pozitívne?

Potrebujeme nové
argumentačné únikové stratégie.

No nové argumentačné únikové stratégie

nezískame, kým nezačneme
k argumentom pristupovať inak.

Musíme vymyslieť nové druhy diskusie.

Aby sme to mohli urobiť,

vlastne, neviem ako to urobiť.

Je mi to ľúto.

Metafora diskusie ako vojny
je jednoducho monštrum,

ktoré sa nám usídlilo v mysliach

a nie je naň žiadny magický odvar,

žiadne zaklínadlo.

Nepoznám odpoveď.

Mám však niekoľko návrhov.

Po prvé,

keď chceme uvažovať
nad novými typmi dikusií,

musíme uvažovať
nad novými druhmi diskutérov.

Skúste toto:

zamyslite sa nad všetkými rolami,
ktoré ľudia hrajú v diskusiách.

V dialektickom modeli máme

proponenta a oponenta.

V rečníckom modeli máme publikum.

V diskusiách ako dôkazoch máme obhajcu.

Poznáme teda tieto roly.

Teraz si predstavte diskusiu,
v ktorej ste diskutérom,

no zároveň členom
publika a pozeráte sa na seba.

Viete si samých seba
predstaviť, ako diskutujete,

prehráte, a na konci
napriek všetkému poviete,

fíha, aká dobrá diskusia!

Dokážete to?

Myslím si, že áno.

Navyše sa domnievam, že predstava,

že si diskutéri,
publikum aj porota povedia,

áno, skutočne dobrá diskusia,

vo vás vyvoláva dobrý pocit.

A navyše ste si predstavili
dobrého diskutéra,

akým by ste sa aj vy sami chceli stať.

Prehrávam veľa diskusií.

Stať sa dobrým diskutérom chce prax,

musíte sa naučiť ťažiť z prehier.

Ja som mal to šťastie,
že moji kolegovia nikdy neváhali

a veľakrát mi umožnili prehrať.

Ďakujem za pozornosť.

(potlesk)