Shabana Basij-Rasikh: Odvážme sa vzdelávať afganské dievčatá

Predstavte si krajinu, kde dievčatá musia chodiť do školy potajomky, lebo ak ich prichytia pri učení, hrozí im smrť. Takýto bol Afganistan pod vládou Talibanu a aj dnes po tomto nebezpečenstve zostávajú stopy. 22-ročná Shabana Basij-Rasikh riadi dievčenskú školu v Afganistane. Chváli silu rodín, ktoré sa rozhodnú veriť vo svoje dcéry a rozpráva príbeh odvážneho otca, ktorý sa postavil miestnym vyhrážkam. (Natočené na TEDxWomen)

Keď som mala 11,

spomínam si, ako som sa jedného rána zobudila na radostné zvuky v mojom dome.

Môj otec práve počúval Správy BBC

na svojom malom, sivom rádiu.

Mal na tvári veľký úsmev, čo bolo vtedy nezvyčajné,

lebo správy ho väčšinou deprimovali.

"Taliban je preč!" vykríkol môj otec.

Nevedela som, čo to znamená,

ale videla som, že môj otec je veľmi, veľmi šťastný.

"Teraz môžeš chodiť do skutočnej školy," povedal.

Ráno, na ktoré nikdy nezabudnem.

Skutočná škola.

Viete, mala som šesť, keď sa Taliban zmocnil Afganistanu

a zakázal dievčatám chodiť do školy.

Takže ďalších päť rokov som sa prezliekala za chlapca,

aby som sprevádzala moju staršiu sestru, ktorá už mala zakázané

zdržiavať sa vonku sama, do tajnej školy.

Bol to pre nás jediná možnosť, ako získať vzdelanie.

Každý deň sme išli inou cestou

aby nikto nevedel, kam ideme.

Učebnice sme mali zabalené v nákupných taškách

aby to vyzeralo, že sme len išli na nákupy.

Škola bola v rodinnom dome,

viac ako 100 z nás natlačených v jednej malej obývačke.

V zime tam bolo útulne, ale v lete zase extrémne horúco.

Všetci sme vedeli, že riskujeme život -

učiteľ, študenti a naši rodičia.

Čas od času bola škola zrazu na týždeň zrušená,

lebo Taliban bol podozieravý.

Nikdy sme nevedeli, čo o nás vedia.

Sledujú nás?

Vedia, kde bývame?

Mali sme strach,

ale napriek tomu bola škola miestom, kde sme chceli byť.

Mala som to šťastie, že som vyrastala v rodine,

pre ktorú bolo vzdelanie hodnotou a dcéry si vážili.

Môj dedko bol na svoje časy výnimočný človek.

Totálny individualista z odľahlej provincie Afganistanu,

ktorý trval na tom, aby jeho dcéra - moja mama -

išla do školy, za čo ho vlastný otec zaprel.

Ale moja vzdelaná matka sa stala učiteľkou.

To je ona.

Pred dvoma rokmi išla do dôchodku, a hneď premenila náš dom

na školu pre dievčatá a ženy z nášho okolia.

A môj otec - to je on -

bol vôbec prvým vo svojej rodine, ktorý získal vzdelanie.

Nebolo pochýb, že jeho deti

takisto získajú vzdelanie, vrátane jeho dcér,

napriek Talibanu, napriek rizikám.

Preňho bolo väčším rizikom svoje deti nevzdelávať.

Pamätám si, ako som bola počas rokov Talibanu

niekedy veľmi frustrovaná z nášho života

a stále som mala strach a nevidela som žiadnu budúcnosť.

Chcela som skončiť,

ale môj otec

hovorieval:

"Počúvaj, dcéra moja,

vo svojom živote môžeš prísť o všetko, čo máš.

Môžu ti ukradnúť peniaze. Počas vojny ťa možno donútia opustiť svoj domov.

Ale jedna vec, ktorá s tebou vždy ostane

je to, čo máš tu.

A ak budeme musieť predať našu krv na zaplatenie tvojho školného,

tak ju predáme.

Tak čo, ešte stále nechceš pokračovať?"

Dnes mám 22.

Bola som vychovaná v krajine, ktorá bola zničená

desaťročiami vojny.

Menej ako šesť percent žien v mojom veku to dotiahlo ďalej, ako na strednú školu,

a keby moja rodina nebola natoľko oddaná môjmu vzdelaniu,

bola by som jednou z nich.

Namiesto toho tu stojím ako hrdá absolventka Middlebury College.

(Potlesk)

Keď som sa vrátila do Afganistanu, môj dedko

- ten, ktorého vyhnali z domova za to, že sa opovážil vzdelávať svoje dcéry -

bol medzi prvými, ktorí mi gratulovali.

Chváli sa nielen mojím vysokoškolským titulom,

ale tiež tým, že som bola prvou ženou,

a že som prvou ženou,

ktorá ho vozí autom ulicami Kábulu.

(Potlesk)

Moja rodina vo mňa verí.

Mám veľké sny, ale moja rodina ich má ešte väčšie.

Preto som svetovou veľvyslankyňou za 10x10,

globálnu kampaň za vzdelávanie žien.

Preto som spoluzakladala SOLA,

prvú a asi aj jedinú internátnu školu

pre dievčatá v Afganistane,

v krajine, kde je pre dievčatá ešte stále riskantné chodiť do školy.

Je vzrušujúce vidieť na mojej škole študentky

s ambíciami chopiť sa príležitosti.

A vidím ich rodičov a ich otcov

ktorí - tak ako ten môj - sa o ne zasadzujú,

a to aj priamo do tváre zastrašujúcim odporcom.

Ako Ahmed. To nie je jeho pravé meno

a nemôžem vám ukázať jeho tvár,

ale Ahmed je otec jednej z mojich študentiek.

Menej ako pred mesiacom boli so svojou dcérou

na ceste zo SOLA do ich dediny,

a doslova iba o niekoľko minút sa vyhli zabitiu

bombou pri ceste.

Keď prišiel domov, zazvonil telefón.

Varovali ho,

že ak pošle svoju dcéru znovu do školy,

pokúsia sa o to opäť.

"Zabite ma aj teraz, ak chcete," povedal,

"ale nebudem ničiť budúcnosť mojej dcéry

len kvôli vašim starým a spiatočníckym názorom."

Uvedomila som si o Afganistane

- a toto sa často na Západe prehliada -

že za väčšinou z nás, ktoré sme uspeli

je otec, ktorý uznáva hodnotu svojej dcéry

a ktorý považuje jej úspech za svoj vlastný.

To neznamená, že naše matky nie sú pre náš úspech kľúčové.

V skutočnosti sú to často ony, ktoré začnú presvedčivo vyjednávať

za lepšiu budúcnosť svojich dcér,

ale v kontexte spoločnosti aká je v Afganistane,

musíme mať podporu mužov.

Pod vládou Talibanu bolo dievčat, ktoré chodili do školy,

rádovo v stovkách -

ako som povedala, bolo to nezákonné.

Ale dnes chodí do školy v Afganistane viac ako tri milióny dievčat.

(Potlesk)

Afganistan vyzerá odtiaľto z Ameriky veľmi odlišne.

Zisťujem, že Američania považujú zmeny za krehké.

Mám strach, že po stiahnutí amerických vojakov

tieto zmeny nepotrvajú veľmi dlho.

Ale keď som späť v Afganistane,

keď vidím študentky v mojej škole

a ich rodičov, ktorí sa za ne zasadzujú,

ktorí ich povzbudzujú, vidím sľubnú budúcnosť

a trvácne zmeny.

Pre mňa je Afganistan krajinou nádeje a neobmedzených možností

a dievčatá zo SOLA

mi to pripomínajú každý jeden deň.

Rovnako ako ja, aj ony majú veľké sny.

Ďakujem.

(Potlesk)