Môže byť predsudok dobrá vec?

Často uvažujeme o zaujatosti a predsudkoch ako zakorenenej ignorancii. Psychológ Paul Bloom sa však snaží ukázať, že predsudok je často prirodzený, racionálny, dokonca morálny. Kľúčom je, hovorí Bloom, pochopiť, ako pracuje naša zaujatosť, takže ak bude nesprávna, môžeme nad ňou prevziať kontrolu.

Keď premýšľame o predsudkoch a zaujatosti,

zvykneme si vybaviť hlúpych a zlých ľudí,

ktorí robia hlúpe a zlé veci.

Túto myšlienku pekne zhrnul

britský kritik William Hazlitt,

ktorý napísal „Predsudok je dieťa nevedomosti.“

Ja by som vás chcel presvedčiť,

že toto je nesprávne.

Chcem vás presvedčiť,

že predsudok a zaujatosť

sú prirodzené, často racionálne,

a dokonca často morálne.

A myslím si, že keď toto pochopíme,

budeme viac schopní vycítiť,

keď budú nesprávne,

keď budú mať strašné následky.

A budeme lepšie vedieť

čo robiť, keď sa to stane.

Tak, začnime so stereotypmi. Pozriete sa na mňa,

viete moje meno, určité fakty o mne

a môžete urobiť určité úsudky.

Môžete odhadnúť moju etnickú príslušnosť,

moju politickú príslušnosť, moje náboženstvo.

A vec sa má takto. Tieto úsudky zvyknú byť presné.

Sme veľmi dobrí v takýchto veciach.

A sme veľmi dobrí v takýchto veciach,

pretože naša schopnosť škatuľkovať ľudí

nie je nejaký druh vrtošivého rozmaru mysle

ale skôr špecifický príklad

všeobecnejšieho procesu.

To znamená, že vo svete máme skúsenosti

s vecami a ľuďmi,

ktorí zapadajú do kategórií

a naše skúsenosti môžeme využiť na zovšeobecnenie

nových príkladov týchto kategórií.

Takže, každý má veľa skúseností

so stoličkami a jablkami a psami

a na základe tohoto, môžete vidieť

neznáme príklady a môžete ich odhadnúť.

Môžete sedieť na stoličke,

môžete jesť jablko, pes bude štekať.

Môžeme sa mýliť.

Stolička sa môže rozpadnúť, keď si na ňu sadnete,

jablko môže byť otrávené, pes nemusí štekať

a v skutočnosti, toto je môj pes Tessie, ktorý nešteká.

Väčšinou sme ale v tomto dobrí.

Väčšinou odhadujeme správne

v spoločenskej oblasti aj nespoločenskej oblasti.

A ak by sme toho neboli schopní,

ak by sme neboli schopní odhadnúť nové príklady, s ktorými sa stretávame,

neprežili by sme.

A Hazlitt to vlastne neskôr v svojej úžasnej eseji

pripúšťa.

Píše, „bez pomoci predsudkov a zvykov

by som nemal byť schopný nájsť cestu naprieč izbou;

ani vedieť ako sa správať v rôznych situáciách,

ani čo cítiť v rôznych vzťahoch života.“

Alebo vezmite si zaujatosť.

Niekedy rozdelíme svet na

„my“ versus „oni“, na skupine vlastný a skupine cudzí

a niekedy keď to robíme,

vieme, že robíme niečo zlé

a tak trochu sa za to hanbíme.

Ale inokedy sme na to hrdí.

Otvorene to priznávame.

A môj najobľúbenejší príklad tohoto

je otázka, ktorá prišla z publika

v republikánskej diskusii pred poslednými voľbami.

(video) Anderson Cooper: „Aby som sa dostal k vašim otázkam,

otázka vo vestibule na zahraničnú pomoc? Áno madam.“

Žena: „Američania v našej krajine

práve teraz trpia.

Prečo stále posielame zahraničnú pomoc

iným krajinám,

keď potrebujeme všetku pomoc pre nás?

AC: „Guvernér Perry, čo vy na to?“

(potlesk)

Rick Perry: „Rozhodne, myslím, že je to - “

Paul Bloom: „Každý na javisku

súhlasí s predpokladom jej otázky,

ktorý je, že ako Američania by sme sa mali starať viac

o Američanov ako o ostatných ľudí.“

A v skutočnosti, vo všeobecnosti ľudia bývajú často ovplyvnení

pocitmi solidarity, lojality, hrdosti, patriotizmu

voči svojej krajine alebo voči svojej etnickej skupine.

Bez ohľadu na vaše politické názory, veľa ľudí je hrdých na to, že sú Američania.

A uprednostňujú Ameriku pred inými krajinami.

Obyvatelia iných krajín sa cítia rovnako ku svojmu národu

a my sa cítime rovnako k našej etnickej príslušnosti.

Niektorí z vás to môžu zamietnuť.

Niektorí z vás môžu byť tak kozmopolitní,

že si myslia, že etnická príslušnosť a národnosť

by nemali byť ovplyvnené morálnymi zásadami.

Ale aj vy sofistikovaní uznáte,

že by mala existovať nejaká príťažlivosť

k „skupine vlastnému“ v oblasti priateľov a rodiny,

ľudí, ku ktorým máte blízko,

a tak robíte rozdiel

medzi „my“ versus „oni“.

Rozdiel je dostatočne prirodzený

a často dostatočne morálny, ale nemusí vždy fungovať.

A toto bolo súčasťou výskumu

skvelého sociálneho psychológa Henriho Tajfela.

Tajfel sa narodil v Poľsku v roku 1919.

Odišiel študovať na univerzitu vo Francúzsku,

pretože ako Žid nemohol navštevovať univerzitu v Poľsku.

Potom narukoval do francúzskej armády

počas druhej svetovej vojny.

Zajali ho a skončil

vo väzení vojenského tábora.

Toto bolo pre neho hrozné obdobie,

pretože ak by zistili, že je Žid,

mohli ho presunúť do koncentračného tábora,

kde by pravdepodobne neprežil.

V skutočnosti, keď skončila vojna a on bol prepustený,

väčšina jeho kamarátov a rodiny bola mŕtva.

Zaplietol sa do rôznych prenasledovaní.

Pomáhal vojnovým sirotám,

ale mal dlhotrvajúci záujem

o vedu predsudku

a tak, keď poskytovali prestížne britské štipendium

na stereotypy, prihlásil sa

a vyhral.

Potom začal túto skvelú kariéru.

A to, čo začalo jeho kariéru, bolo pochopenie

toho, že mnohí ľudia uvažujú

o holokauste nesprávne.

Mnohí ľudia, v tom čase väčšina,

videla holokaust ako niečo, čo reprezentovalo

nejakú tragickú chybu zo strany Nemcov.

Nejakú genetickú skazenosť, nejakú autoritatívnu osobnosť.

A Tajfel toto zamietol.

Tajfel povedal, že to čo vidíme v holokauste

je iba zveličenie

normálnych psychologických procesov,

ktoré existujú v každom z nás.

A aby to preskúmal, urobil sériu klasických štúdií

s britskými adolescentmi.

V jednej jeho štúdii dával

britským adolescentom všelijaké možné otázky

a potom na základe ich odpovedí povedal:

„Pozrel som sa na vaše odpovede a na základe nich

som určil, že ste buď - “

povedal polovici-

„milovníci Kandiskeho, milujete prácu Kandiskeho

alebo milovníci Kleeho, milujete prácu Kleea.“

Celé to bolo klamstvo.

Ich odpovede nemali nič spoločné s Kandiskym alebo Kleeom.

Pravdepodobne nikdy predtým nepočuli o týchto umelcoch.

On ich jednoducho rozdelil.

Ale to, čo objavil, bolo, že na kategórii záleží.

Takže keď neskôr dal subjektom peniaze

radšej ich dali

členom svojej vlastnej skupiny

ako členom skupiny druhej.

Horšie. Mali vlastne väčší záujem o to,

aby vytvorili rozdiel

medzi svojou skupinou a druhými skupinami,

takže by sa vzdali peňazí pre svoju vlastnú skupinu,

ak by to znamenalo, že druhá skupina dostane menej.

Takáto zaujatosť sa ukazuje veľmi skoro.

Môj kolega a jeho žena, Karen Wynn, na univerzite Yale

uskutočnili sériu štúdii s bábätkami,

pri ktorých vystavili bábätká bábkam.

Bábky uprednostňovali určité jedlá.

Takže jedna bábka má rada zelené fazuľky,

druhá má rada grahamové sušienky.

Otestovali aké jedlo uprednostňujú bábätká a

bábätká zvyčajne uprednostnili grahamové sušienky.

Ale otázka je, záleží bábätkám na tom, ako

zaobchádzajú s bábkami? Záleží. A veľmi.

Zvyknú uprednostniť bábku,

ktorá má rovnaké chute ako oni.

A čo je horšie, dávajú prednosť bábkam, ktoré

trestajú bábku s inými chuťami.

(smiech)

Túto „skupine-vlastný“ a „skupine-cudzí“ psychológiu vidíme stále.

V politických konfliktoch

v skupinách s rozličnými ideológiami.

V extrémnych prípadoch vojny,

kde cudzím nedávajú iba menej,

ale dehumanizujú ich.

Tak ako nacistická perspektíva o Židoch

ako o hávedi alebo všiach.

Alebo americká perspektíva o Japoncoch ako o potkanoch.

Stereotypy tiež môžu prestať fungovať.

Tak často sú racionálne a užitočné,

ale niekedy sú iracionálne.

Dávajú nesprávne odpovede

a inokedy

vedú k nepochybne amorálnym následkom.

Prípad, ktorý bol najviac preštudovaný,

je prípad rasy.

Pred voľbami v roku 2008

sa uskutočnila fascinujúca štúdia,

v ktorej sa sociálni psychológovia pozreli na rozsah,

akým boli kandidáti spätí s Amerikou

ako v nevedomom spojení s americkou vlajkou.

V jednej ich štúdii porovnali

Obamu a McCaina a zistili, že McCain

je viac považovaný za Američana ako Obama.

Do určitej miery, ľudia tým nie sú vôbec prekvapení.

McCain je oslavovaný ako vojnový hrdina

a veľa ľudí by otvorene povedalo, že

má viac americký príbeh ako Obama.

Obamu však porovnali aj s britským

predsedom vlády Tony Blairom

a zistili, že Blair bol takisto viac považovaný

za Američana ako Obama,

aj keď subjekty zreteľne pochopili,

že vôbec nie je Američan.

Reagovali však, samozrejme, na

jeho farbu pleti.

Tieto stereotypy a zaujatosti

majú skutočné následky.

Nepatrné, ale aj veľmi závažné.

V jednej nedávnej štúdii vedci

umiestnili reklamu na eBay s ponukou bejzbalových kartičiek.

Niektoré z nich držali biele ruky,

iné držali čierne ruky.

Boli rovnaké bejzbalové kartičky.

Tie, ktoré držali čierne ruky

dostali výrazne menej ponúk

ako tie, ktoré držali biele ruky.

V prieskume na Standforde

psychológovia skúmali prípady ľudí

odsúdených za vraždu bielej osoby.

Ukázalo sa, že ak je všetko ostatné konštantné,

boli by ste s oveľa väčšou pravdepodobnosťou odsúdení

ak by ste vyzerali ako muž napravo

než ako muž naľavo.

A je to najmä preto,

lebo muž napravo vyzerá typickejšie čierno,

typickejšie africko-americky.

Toto očividne ovplyvňuje rozhodnutie ľudí

o tom, čo s ním urobiť.

Takže teraz, keď toto vieme,

ako s tým môžeme bojovať?

Existujú rôzne cesty.

Jedna z nich je

vyžadovať od ľudí emočné reakcie,

vyžadovať od nich empatiu.

Často to robíme prostredníctvom príbehov.

Takže ak ste liberálny rodič

a chcete povzbudiť vaše dieťa

aby verilo v hodnoty netradičných rodín,

môžete im dať napríklad takúto knihu. („Heather má dve mamy“)

Ak ste konzervatívny a máte iný postoj,

môžete im dať takúto knihu.

(„Mami! Pomoc! Pod mojou posteľou sú liberáli!“)

Ale vo všeobecnosti, príbehy môžu premeniť

anonymných cudzincov na ľudí, ktorí sú dôležití.

Myšlienka, že sa zaujímame o ľudí

keď sa na nich sústredíme ako na jednotlivcov,

sa prejavovala už v minulosti.

Takže Stalin falošne povedal:

„Jedna smrť je tragédia,

milión smrtí je štatistika,“

a Matka Tereza povedala:

„Ak sa pozriem na dav, nikdy nebudem konať.

Ak sa pozriem na jednotlivca, budem.“

Psychológovia to preskúmali.

Napríklad, v jednej štúdii

dali ľuďom zoznam faktov o kríze

a pozreli sa na to koľko by darovali,

aby túto krízu vyriešili.

Inej skupine nedali žiadne fakty

ale povedali im o jednotlivcovi

s menom a tvárou

a ukázalo sa, že ľudia dali oveľa viac.

Nič z tohto nie je tajomstvo

pre ľudí, ktorí sa venujú charite.

Nezvyknú zaplavovať ľudí

faktami a štatistikami.

Ukážu im radšej tváre

a ukážu im ľudí.

Je možné, že ak sa zväčšia naše sympatie

k jednotlivcovi, môžu sa potom rozšíriť

k skupine, ku ktorej ten jednotlivec patrí.

Toto je Harriet Beecher Stowe.

Príbeh, pravdepodobne nepravý,

hovorí o tom, že prezident Lincoln ju pozval

do Bieleho domu uprostred občianskej vojny

a povedal jej:

„Takže vy ste tá malá dáma, ktorá začala túto veľkú vojnu.“

Hovoril o „Chate strýka Toma“

„Chata strýka Toma“ nie je veľká kniha filozofie

alebo teológie alebo možno ani literatúry,

ale darí sa jej

dostať ľudí do situácie

iných ľudí, do ktorej by sa inak nevložili.

Vložiť sa do situácie otrokov.

A to mohol byť dokonca urýchľovač

veľkej spoločenskej zmeny.

V poslednej dobe, hľadiac na Ameriku

v posledných desaťročiach,

je tu dôvod, že Šou Billa Cosbyho

radikálne zmenila postoj Američanov k černochom,

kým šou ako Will a Grace a Moderná rodina

zmenila postoj Američanov

k homosexuálom.

Nemyslím si, že je prehnané povedať,

že hlavný urýchľovač morálnych zmien v Amerike

bola situačná komédia.

Nie sú to však všetko emócie

a chcel by som skončiť odvolaním sa

na silu rozumu.

Na určitom mieste vo svojej skvelej knihe

„Lepší anjeli našej povahy“

Steven Pinker hovorí:

„Starý zákon hovorí - miluj svojho blížneho

a Nový zákon hovorí - miluj svojho nepriateľa.

Ja v skutočnosti nemilujem ani jedného z nich,

no nechcem ich zabiť.

Viem, že mám voči nim povinnosti,

ale moje morálne pocity k nim, moje morálne presvedčenia

o tom, ako by som sa k nim mal správať,

nie sú založené na láske.

Sú založené na pochopení ľudských práv

a viere, že ich život je pre nich rovnako

cenný ako ten môj pre mňa.“

A aby to potvrdil, rozpráva príbeh

veľkého filozofa Adama Smitha.

Ja by som tiež chcel povedať tento príbeh,

aj keď, trochu ho upravím

vzhľadom k súčasnej dobe.

Takže Adam Smith začína tým, že vás požiada, aby ste si predstavili

smrť tisícky ľudí.

Predstavte si, že tých tisíc ľudí

je v krajine, ktorú nepoznáte.

Mohla by to byť Čína alebo India alebo nejaká krajina v Afrike.

Smith hovorí: „Ako by ste reagovali?“

A vy by ste povedali: „No, to je veľmi zlé,“

a pokračovali by ste vo svojom živote.

Ak by ste otvorili The New York Times na internete alebo niekde

a toto by ste objavili, a to sa nám vlastne stáva stále,

pokračujeme vo svojom živote.

„Ale predstavte si namiesto toho,“ Smith hovorí

„že by ste sa zajtra mali dozvedieť,

že vám odrežú malíček.“

Smith hovorí: „Na tom by vám veľmi záležalo.

Premýšľajúc nad tým,

tú noc by ste prebdeli.

Takže otázka znie:

Obetovali by ste tisíc životov

aby ste si zachránili malíček?

Teraz si v duchu odpovedzte,

ale Smith hovorí: „Určite nie,

aká hrozná myšlienka.“

A tak vyvstáva otázka

a Smith to vysvetľuje takto:

„Keď sú naše pasívne pocity takmer vždy

tak pevné a sebecké,

ako to, že naše aktívne zásady

by mali byť často tak štedré a tak vznešené?“

Smith odpovedá: „Je to rozum,

zásada, svedomie.

Hovorí k nám

s hlasom schopným udiviť naše najtrúfalejšie vášne,

že sme iba jedným z davu,

vo všetkej úcte, o nič lepší ako ostatní v ňom.

Táto posledná časť je to, čo je často opisované

ako princíp nezaujatosti.

Tento princíp nezaujatosti je vyjadrený

vo všetkých svetových náboženstvách,

vo všetkých verziách zlatého pravidla

a vo všetkých svetových morálnych filozofiách,

ktoré sú v mnohom odlišné,

ale spoločne predpokladajú, že by sme mravnosť mali súdiť

z určitého hľadiska nezaujatosti.

Najlepšie vysvetlenie tohoto názoru pre mňa

je vlastne nie od teológa alebo filozofa,

ale od Humphreyho Bogarta

na konci Kasablanky.

Takže pozor, prezradenie rozuzlenia filmu. Hovorí svojej milenke,

že sa musia rozísť

pre všeobecné dobro

a hovorí jej, neurobím prízvuk,

ale hovorí jej: „Netreba veľa aby si videla,

že v tomto bláznivom svete

problémy troch malých ľudí nesiahajú
ani po vrch fazúľ.“

Náš rozum môže spôsobiť, že naše pohnútky by mohli prevážiť naše vášne.

Naše pohnútky by nás mohli motivovať,

aby sme rozšírili našu empatiu,

motivovať nás napísať knihu ako „Chata strýka Toma“

alebo prečítať si knihu ako „Chata strýka Toma“

a náš rozum nás môže motivovať, aby sme vytvorili

zvyky a tabu a zákony,

ktoré nás budú obmedzovať

v pôsobení na naše impulzy,

keď, ako rozumné bytosti, cítime,

že by sme mali byť obmedzení.

Toto je to, čo je ústava.

Ústava je niečo, čo bolo zriadené v minulosti

a platí v súčasnosti

a hovorí, že

nezáleží na tom, ako často môžeme obľúbeného prezidenta

zvoliť znova na tretie volebné obdobie,

nezáleží na tom, ako často si môžu bieli Američania vybrať,

že sa znovu cítia na to, aby zaviedli otroctvo. Nemôžeme.

Zaviazali sme sa.

A zaviazali sme sa aj v iných spôsoboch.

Vieme, že keď príde k tomu, aby sme vybrali

niekoho pre prácu, odmenu,

sme silno zaujatí ich rasou,

Sme silno zaujatí ich pohlavím,

sme silno zaujatí ich atraktívnosťou.

Niekedy môžeme povedať: „No, dobre. Tak to má byť.“

Inokedy ale hovoríme: „Toto je nesprávne.“

A tak aby sme to porazili,

nesnažíme sa iba viac,

ale vytvárame situácie,

kde nás tieto druhé zdroje informácií nemôžu ovplyvniť.

Preto mnohé orchestre

vypočúvajú hudobníkov za scénou.

Takže jedinú informáciu, ktorú majú,

je informácia, o ktorej veria, že na nej záleží.

Myslím si, že predsudky a zaujatosť

ilustrujú základnú dualitu ľudského charakteru.

Máme pocity, inštinkty, emócie,

a ovplyvňujú naše úsudky a reakcie

pre dobro a zlo.

No sme tiež schopní rozumného uvažovania

a inteligentného plánovania

a toto môžeme použiť v niektorých prípadoch

na zrýchlenie a podporu našich emócií,

a v iných zase na ich zastavenie.

A takýmto spôsobom

nám rozum pomáha vytvoriť lepší svet.

Ďakujem

(Potlesk)